Sedel na zemi pri ohni a bez záujmu hľadel do plameňov, no zrazu ho niekto poklepal po chrbte. Pomaly otočil hlavu dozadu a uvidel postavu paladina, jasne sa črtajúcu sa nad ním. Rytier mal hladko oholenú, ostrú bradu, dlhý, zahnutý nos a okrúhle zelené oči, ktoré na Ciphera nepriateľsky hľadeli spopod hustého čierneho obočia. Paladin prehovoril hrubým hlasom:
„Budeš musieť ísť so mnou, lovec drakov. Náš veliteľ Garond ťa očakáva.”
„A čo som vyviedol? Len niekde s Rodom prídeme a hneď s nami zaobchádzajú ako s nehodnou špinou.” príkro zareagoval Cipher.
„To neviem, ale tvoj kamarát išiel tiež a keď neposlúchneš, budem musieť použiť hrubú silu. Tak ideš, alebo nie?”
„Ale no tak dobre, síce ani ja neviem, čo by odo mňa mohol chcieť...” súhlasil, vstal a ponaťahoval sa. Po dvojhodinovom sedení pri ohni a navyše na tvrdej zemi mal chrbát nepríjemne stuhnutý. Rytier ho viedol cez približne polovicu nádvoria a zastal pred vchodom do hlavnej budovy.
„Choď dnu, lovec drakov, náš veliteľ ťa očakáva, ale ak k nemu nebudeš úctivý, ihneď ťa rozsekám. Kapišto? Ja pôjdem hneď za tebou. A neopováž sa niečo ukradnúť, lebo zaplatíš životom. Kapiš?”
„Áno, kapim.” chladne odvetil Cipher, vošiel dnu a ocitol sa v širokej chodbe vykladanej drevom. Po stranách boli tiež široké vchody a na konci dve schodiská. Nevedel kam má ísť, no paladin ho nie veľmi šetrne (postrkovaním rukoväťou meča) navigoval a tak obaja zabočili do vchodu napravo, prešli cez úzku, pravouhlú kuchyňu a ocitli sa v priestrannej miestnosti.
Približne v strede bol stôl a pri ňom stáli dvaja paladini. Na pravej strane bol trón a na ňom sedel ďalší paladin, pravdepodobne Garond. Pred trónom stáli dvaja rytieri, asi ochranka a Rod, ktorý sa tváril nechápavo. Zjavne tiež nevedel, prečo si ich dal Garond zavolať. Garond prehovoril.
„Ďakujem, rytier,” vravel smerom k paladinovi, ktorý priviedol pravdepodobne aj Roda.
„Tak a prejdem k veci, lovci drakov, či ako sa vraj voláte, drakobijci. Som dosť zúfalý muž. Nedostatok rudy, vojakov a ešte k tomu aj tie draky. Jeden rytier sa podujal, že ich pôjde zabiť, no nie som si istý, či to zvládne a tak chcem požiadať vás. Západne od hradu sa vytvoril veľký močiar a prvý drak je pravdepodobne tam. A náš rytier ta asi pôjde tiež a pravdepodobne už teraz. A v tomto hráte úlohu vy. Choďte s ním a keď ho drak zabije, tak dokonajte jeho dielo a vráťte sa mi to oznámiť. Nie je to na vás príliš ťažké, môžete to urobiť?” zdvorilo predniesol nečakanú ponuku Garond. No Cipherovi sa to nezdalo.
„Obávam sa, že paladinov poslúchať nebudem. A ten rytier mi slávu za zabitie draka nezoberie. Ale ďakujem za informáciu. Bude mi potešením zabiť tú beštiu na vlastnú päsť.” trochu agresívnejšie odmietol Cipher. Rod sa tváril tiež rozhodne a ani on s ponukou nesúhlasil.
„A to isté platí o mne.”
„Tak fajn. Ste presne takí, ako sa o vás rozpráva. Hrdí, drzí, nezávislí a chamtiví. Myslel som si, že sú to len chýry. No nič. Asi som vás podcenil.” už nahnevane lamentoval Garond.
„Practe sa mi z očí!”
Blízko stojaci paladin im surovo hrozil čepeľou a tak sa pobrali von z budovy. Pršalo. Zastali, chvíľu pozerali na seba a prvý prehovoril Rod:
„No, tak zaútočíme na toho draka, či nie? Vraveli, že ten močiar je na západ."
„Môžeš ísť napred. Choď dole baranidlom a doprava. Keď sa nemýlim, tak je to po ceste do bývalého Nového Tábora a mala by tam byť jedna chatka, tam na mňa počkaj. Ale keď nájdeš nejaký tábor bližšie, usaď sa tam. Kľudne. Zatiaľ zoženiem jedlo a muníciu, prípadne liečivá. Uvidíme sa tam.”
„No keď myslíš...” uspokojil sa, pokrčil plecami a vykročil do stále hustnúcej tmy. Cipher ho sledoval, až kým nezmizol za okrajom pozostatkov hradu. Rozmýšľal, či sa za ním vôbec vydá. No po chvíľke usúdil, že by bolo riadne podlé nechať ho tam dni a dni čakať, zatiaľ čo by on fajčil posledné cigarety na hrade a rozmýšľal, ako sa z tohto prekliateho miesta dostať bez straty na živote. A vlastne cigarety... Prečo si nedať jednu na ukľudnenie? Vytiahol ju z vrecka, podišiel k ohňu, zapálil a vychutnával účinky. Fajčenie cigariet z trávy z bažín malo upokojujúci a zdraviu prospešný efekt. V Kolónií s nimi dokonca aj obchodoval.
O chvíľu cigareta dohorela a on sa pohol z miesta, aby nakúpil vybavenie, keď už idú s Rodom zabiť tú slizkú potvoru. Prešiel na druhú stranu dvora a uvidel rytiera, ktorý by snáď mohol byť obchodníkom so zbraňami. Po jeho pravici stál úzky stolík a na ňom boli poukladané rôzne krátke meče a zhrdzavené sekerky. Podišiel bližšie a prihovoril sa rytierovi.
„Ty si obchodník so zbraňami?”
„Áno, prečo, chceš si niečo kúpiť?” odpovedal rytier, škrabkajúc sa po neoholenom strnisku.
„Nie, chcel by som ťa vyrabovať, čo asi?! Jasné, že si chcem niečo kúpiť.”
„Fajn, tak pre teba, keďže si taký drzý, mám spešl ceny. A inak, som Tandor.” predstavil sa obchodník a skúmajúc si špinku na drôtenej rukavici.
„Pre teba ´pán Tandor´. Rozumieme?”
„No ani nie. Ale fajn,” Cipher nechcel vyvolať bitku piatim paladinom pred nosom. Vedel, že by sa na jeho stranu asi nepridali.
„Daj mi stopäťdesiat šípok a rovnaký počet šípov.” vypýtal po dlhom premýšľaní.
„Fajn, tak pre teba to bude... Hm... Povedzme, takých šesťsto zlatých by malo stačiť, čo myslíš?” ponúkol Tandor, stále nepozerajúc na Ciphera.
„Ti hrabe?”
„Ale vôbec nie. Bol si drzý. Buď obchod neuzavrieme, alebo, keď odmietneš zaplatiť, ti zmaľujem ten tvoj mäkký ksicht rovno tu a teraz.” vyhrážal sa Tandor. Cipher si ho pohŕdavo premeral. Hm... ďalší paladin, čo sa hrá na drsného. No videl, že „drsňákovi” na chrbte tróni obrovský, naleštený obojručák a navyše, okolie je plné plechoviek, tak sa uspokojil zo súčasnou situáciou, vytiahol mešec peňazí a podal ho Tandorovi.
„A drobné si nechaj.” precedil pomedzi zuby a čakal, kedy mu Tandor vydá nákup. Ten si zatiaľ preberal v rukách zlaté mince a počítal ich. Potom odbehol do dverí napravo od neho a vrátil sa s dvoma tulcami.
„Váu, šesťstojeden zlatých, úžasný darček navyše. Ale dobre. Tu máš svoje šípky a šípy, aby si nepovedal, tak ti päťdesiatjeden zlatých vrátim. Skľudnil si sa.” hovoril Tandor a podával Cipherovi tulec so šípmi a druhý, menší, so šípkami. Potom hodil na stolík aj kopu mincí.
„Na, to sú tvoje zlatky.” No Cipher sa ich ani nedotkol. Nechcel prijímať dary od nejakej nafúkanej plechovky a tak sa bez slova otočil a odišiel.
Jeho kroky viedli do ubytovne. Zľahka vybehol po schodoch a zamieril k jedinej postave, ktorú v tom pološere videl. Tentoraz to nebol paladin, ale domobranec.
„Nepredávaš náhodou elixíry?”
„Ale áno, skoro všetky druhy. Vyber si. Na stene visí list s ponukou.” Cipher k nemu podišiel a zahľadel sa naňho.
Engor – široká ponuka tovaru

Liečivá esencia, extrakt, elixír
Esencia, extrakt, elixír many
Mapa Údolia
Potraviny
Prísady do rún (!)
Bližšie informácie – za pulpitom

„Hm... Ponuku máš určite širokú,” začal Cipher ešte pri papieri. Chvíľu naňho ešte hľadel, potom si vypýtal niekoľko esencií života a prešiel na nádvorie, kam si uťahane sadol. Zahľadel sa na oblohu a pozoroval tisícky hviezd, ktoré žiarili ako diamanty a spod neustále posúvajúcich sa mrakov tlmene svietil mesačný svit, čo mu osvetľoval uťahanú tvár. „Mal by som si nájsť posteľ...” zahundral potichu, zdvihol sa a vkročil naspäť do dverí ubytovne. V tejto chodbe prešiel doľava a to, čo uvidel mu pozdvihlo náladu. Voľná posteľ! Okamžite sa uložil, no nevedel si nájsť správnu polohu a tak si len ľahol na chrbát, hľadel na strop a predstavoval si, že zajtra zabije svojho prvého draka v živote. Po hodnej chvíli s touto krásnou predstavou zaspal.

Keď sa ráno prebudil, cítil vzrušenie. Dnes drak pocíti ostrú čepeľ jeho prekrásneho jednoručáku. To treba osláviť! A vlastne, toto je jeho tretí drakobijecký deň. Ešte väčšia oslava! A tak si kúpil od Engora gin, vypil ho a síce nie úplne triezvy, no s nadšením sa vybral na nádvorie, že pôjde za Rodom. Pomaly prešiel až okraju baranidla a elá – hop, skočil dolu. Bol pripravený bežať, tak aj spustil , pretože dosť veľká skupinka orkov hneď vytasila sekery a meče a začala ho naháňať. Rozbehol sa dobre známou cestou k bývalému Novému Táboru, nevšímajúc si orkov, ani ich nepríjemných šamanov, ktorý po ňom vrhali obrovské masy ohňa. So zjavnou ľahkosťou míňal stany tých beštií a nakoniec zbehol dolu kopcom, obzerajúc sa, či ho nikto nenaháňa. Keď tomu nič nenasvedčovalo, trochu zvoľnil tempo, a poriadne sa obzeral okolo seba. To, čo uvidel ho rozveselilo.
„Rod, čauko kamoš, takže si tu?” reval už z pár metrovej vzdialenosti. A naozaj, pri vyvýšenom táboráku sedel Rod a leštil si obojručák.
„Áno, áno, len prosím ťa nerev ako na raty, lebo ťa tie beštie začujú...”
„Oukej, idem k tebe.” a prebehol pár metrov, vyliezol k táboráku, posadil sa na lavičku a sťažka odfukoval. Po chvíli si zložil jeden z tulcov a spolu s niekoľkými nápojmi ho podával Rodovi.
„Tu máš, zohnal som to za posledné prachy na hrade. Poviem ti, niektoré plechovky sú fakt drzé. Kedy zaútočíme?” pýtal sa, ešte stále odfukujúc.
„Neviem, ešte počkáme. Bol by som radšej, keby sme počkali ešte na jedného muža. Ten rytier by mohol prísť vhod, boj s drakom určite neprežije, ale ktovie, čo bude po ceste. A okrem toho, niektoré plechovky sú riadne prachaté.” lišiacky sa usmieval Rod.
„Dobrý plán kamoš. Vypime si nato!” a obaja vytiahli z vrecák fľašky, štrngli si a všetko vypili na prvý krát. Práve kvôli tomu si nikto nevšimol ticho prichádzajúceho rytiera, až kým ich neoslovil.
„Mohli by ste mi pomôcť zdolať draka?” Cipher sa naňho pozrel a spoznal známu tvár. „Nie si ty ten, čo mi vrátil trávu a dal môjmu kolegovi Rodovi peknú príručku?”
„Áno, to som ja. Tak pomôžete?”
„Hej, jasné, veď práve na toto sme čakali...” súhlasil hneď za oboch Rod. „Vyrazíme?”
„Áno,” odvetil rytier. „No vy ste tu už dlhšie, tak ma veďte.”
Obidvaja drakobijci vstali, išli napred a s istými obavami hľadeli na močiar, ktorý sa po pár krokoch pred nimi znenazdajky rozprestrel.
„Ideme.” zavelil Cipher a išiel prvý. Prešli úžinou a pozorovali každý pohyb v tom mokrom, zelenom bludisku plnom lian, ktoré sa rozkladalo pred nimi. Náhle všetci zastali.
„Aj vy počujete to rinčanie kovu?” pýtal sa Rod, no nik mu neodpovedal. Z močiara sa totiž vynoril divný tvor. Vyzeral ako jašter s pomerne ľudskou stavbou tela, červený a tiež v červenom oblečený. Nebolo by to až také hrozné, keby nedržal v ruke zakrvavenú, či zhrdzavenú sekeru a nerútil sa s ňou priamo na nich, kedykoľvek pripravený seknúť. Bezmenný rytier však nestratil duchaprítomnosť, vytasil obojručák s čudnou, vlnitou čepeľou a rozsekal toho jašterieho muža na cimpr – campr.
„Myslím, že zbrane by sme mali mať vytasené.” ozval sa po chvíli mlčania.
„Uhm.” súhlasili obaja drakobijci, Cipher vytasil meč, Rod kušu a vybrali sa hlbšie do bažiny. Po chvíľke brodenia na nich zasa vyletel tento divný jašterí muž, no tentoraz ho Rod trafil šípkou rovno do hrude ešte z niekoľko metrovej, bezpečnej vzdialenosti.
„Hej, nechajte mi niečo." naoko nahnevane vyhlásil Cipher.
„Ále, nebuď nedočkavý, pozri sa pred seba, myslím, že keď pôjdeme hlbšie, nebudú až takí pokojní.” upokojoval ho paladin. A naozaj. Pred nimi sa črtali asi tri postavy týchto jašterích mužov. Cipher sa pripravil, pohol sa krok dopredu a čakal. Asi sekundu na to všetci traja „jašterania” vytasili sekery a hor sa doňho. Keď už bol prvý asi v pol metrovej vzdialenosti, Cipher sa v duchu modlil. Potom prerazil mečom jašteranovi brucho, vytiahol zakrvavenú čepeľ a zomierajúceho jašterana odkopol až na zem, kde chrčiac posledný krát vydýchol. Cipher sa obratne vyhol úderu ďalšieho, no trochu sa prepočítal, pretože na ramene ľavej ruky pocítil ostrú bolesť. Obzrel sa ta a uvidel jašterana, naprahujúceho sa na druhý úder. Cipher ho sekol, no jašteran odskočil dozadu, avšak dal tým Cipherovi čas venovať sa druhému. Cipher sa skrčil, podkopol druhému jašteranovi nohy, vystrel sa a zapichol mu meč do hrude. Krv mu oprskala tvár, no on si utrel oči a práve včas sa otočil k druhému jašteranovi a sekol, no jašteran útok len zablokoval.
„Chceš sa hrať, jašterička, tak poď.” vyzýval pošepky a v duchu sa pripravoval na malý trik, ktorý ho kedysi naučil Cord. Mal platiť proti orkom, no dúfal, že tieto podivné bytosti sú rovnako stupídne. A tak keď sa jašteran zahnal, Cipher padol na zem a snažil sa nedýchať, no v rukách stále zvieral rukoväť meča. Jašteran, ktorý mu to zrejme zožral aj s navijakom, zastrčil sekeru späť a otočil sa, že pôjde naspäť. Vtom mu však Cipher odsekol nohu, jašteran sa zatackal, stratil rovnováhu a spadol doluznačky. Cipher to využil a doslova mu vrazil meč do chrbta. Potom si vydýchol a obrátil sa na spoločníkov.
„Sakra, prečo ste mi nepomohli?!”
„Ale, chcel si ich zvládnuť sám, tak sme ti nebránili.” ospravedlňoval sa Rod a usiloval sa tváriť nevinne. Cipher si začal prezerať krvácajúce rameno. Rana vyzerala naozaj nepekne, ale to počká, kým nezabijú draka. A tak pokračovali v brodení sa. Cestou ich nestretlo nič až také vážne, okrem pár krvavých múch, ktorých odkrágľoval už Rod z bezpečnej vzdialenosti. Prešli medzerou medzi dvoma stromami a vyšli na otvorené priestranstvo, kde sa už v diaľke črtali nejasné obrysy. Obrysy draka. Zrazu rytier prehovoril:
„To je tá kreatúra, prosím počkajte tu, ja si s ním najprv pokecám a keď zakričím útok, tak môžete prísť?”
„Je ten pokec až taký dôležitý?” pýtal sa nedočkavo Rod.
„Povedal by som, že áno. Tak nech zlomíme väz. O chvíľu bude potom. Ahojte.” a odkráčal do šera pred nimi. Chvíľu netrpezlivo čakali, ale zrazu sa ozvalo hlasité „ÚTÓÓÓK!” a oni vyrazili ako ovce, ktoré naháňa vlk. Keď ta za pár sekúnd prišli, napriek situácií žasli nad drakovým zjavom. Bol obrovský, zelený a vycerené žlté zubiská boli určite ostré sťa britvy. Mával obrovskými, šupinatými krídlami a z papule chrlil masy ohňa, rovno na rytiera, ktorý s ním tak úpenlivo bojoval. No nedarilo sa mu. Drak podchvíľou vychrlil taký oheň, že rytiera odhodilo pár metrov dozadu, no ten vždy vstal a zase sa pokúšal zdolať draka. Drakobijci na nič nečakali. Rod začal páliť na draka z kuše a Cipher k nemu pribehol a začal ho sekať do obrovského, zeleného chrbta. Kútikom oka zaregistroval, že rytier odletel asi desať metrov dozadu, no nevenoval tomu pozornosť. Určite vstane a zasa sa pustí s vervou do boja. Momentálne mal čo robiť, aby sa udržal na žive. Drak naňho začal z papule valiť hromady ohňa a on mal čo robiť, aby zostal stáť. Nielen že boli veľmi horúce, ale zároveň sa ho aj pokúšali zhodiť z nôh. Zrazu pocítil len, že aj on letí do priestoru za ním a potom zacítil aj dopad zmiernený mäkkou, močiarnou pôdou. Vstal, nohy sa mu zaborili do zeme, no aj tak ich s námahou vytiahol. Zrazu mu v hlave skrsol plán. Lenže, dokáže to? Vynaložil posledné zvyšky síl a rozbehol sa. Prebehol rovno popri drakovi, ignorujúc hordy ohňa, ktoré ho akoby zázrakom míňali. Začal liezť na skaly za drakom a myseľ mal zaplnenú obavami. Ale toto je asi jediná nádej. Šípky drakovi asi veľmi neubližujú... Vyliezol až na samý vrch skál za drakom a čakal, kým k nemu obor otočí hlavu. Asi o pol sekundy sa tak stalo. Chvíľu Cipher pozeral do drakových veľkých žltých očí a potom s vreskotom preskočil na drakovu hlavu a zaryl meč hlboko do dračieho mozgu. Vystrekla krv, drak pomaly začal klesať a drakobijec na poslednú chvíľu preskočil na skalu, z ktorej sa predtým prehupol na draka. Pomaly, opatrne zliezal dolu a Rod naňho už z diaľky volal:
„Áno, dokázal si to! Sme bohatí!” a radoval sa. No keď Cipher zliezol, len pomaly pokrútil hlavou a zamieril k rytierovi. Ten ležal pár metrov pred ním a silno stonal. Keď k nemu Cipher podišiel a sklonil sa nad neho, tak ho chytil za zápästie a veľmi slabým hlasom povedal:
„Vezmi... si... môj... a... amulet, vyrež... drakovi... srdce... a... urob... to... čo je... na papieriku... priloženom... pri... ňom. A... ešte... povedz... nekromantovi... Xardasovi... že... som... zlyhal. Áno?”
„Jasné.” odvetil Cipher. Rytier pomaly prikývol, potom pustil Cipherovu ruku a viečka mu klesli. Posledný krát vydýchol. Cipher sa otočil k Rodovi, ktorý sa tváril vyľakane.
„Je mŕtvy, Rod, mŕtvy, no zanechal inštrukcie. Mali by sme vykonať, čo chcel.” trochu otrasene hovoril Cipher.
„Fajn, vykonaj to, ja ti nebránim.” hovoril Rod a ešte stále sa tváril trochu vystrašene.
„Tak idem na to.” zahundral Cipher, skôr sám pre seba. Vytiahol amulet z priehlbiny na hrudi, ktorá bola určená presne na takýto účel. Amulet mal červený drahokam a zlatú obrúčku. Keď sa jej bližšie pozrel, uvidel na nej vygravírovaný malý nápis: Bennet. Čo s tým asi má Bennet? Zaumienil si, že keď sa s ním nabudúce stretne, musí sa ho na to opýtať. Z druhej strany zacítil papier, tak si amulet otočil a v spone bol zasunutý malý papierik. Horko – ťažko ho vyslobodil a potom čítal:

Innosovo Oko-bájny amulet
Návod na použitie

Innosovo oko je bájny artefakt, amulet, ktorý umožňuje komunikovať s drakmi a zaručí, že už nie sú nesmrteľní. Ale môžu ho nosiť iba vyvolení. V prípade, že by ho nosil niekto iný, výsledok nie je zaručený.

Ako dobyť Innosovo oko?
Po každom rozhovore s drakom treba oko dobyť. Potrebné je dračie srdce, laboratórna fľaška, Innosovo Oko a alchymistický stolík.
Samotný postup: Pevne do ruky uchopíme dračie srdce a vyžmýkame ho do fľašky. Obsah vylejeme do trubičky stolíka a trubičku pripojíme k dierke na zadnej strane oka.

Čo sa stane, pokiaľ Oko správne dobyjem?
Keď sa ho pokúsite nasadiť, tak zasvieti. Viď. Svetelné signály (dole).

Svetelné signály:
Keď oko nasadí starý používateľ: Používateľ aj oko zasvietia na červeno.
Keď nový užívateľ: na zeleno

Vedľajšie účinky: neznáme.

Všetky práva vyhradené! Autor: Khorinisský Innosov kláštor, kopírovanie trestné!, vyrobené v roku: xxx (tajné)

Cipher nechápavo pokrútil hlavou, no i tak si Oko aj s papierom zastrčil do vrecka a prešiel k mŕtvemu drakovi . Pevne chytil meč a celou silou vyrezal drakovi dieru do hrude. Potom ta znechutene strčil ruku, nahmatal srdce, chytil ho a vytiahol. Vopchal si ho do kapsy. Potom prehovoril k Rodovi, ktorý ešte stále stál na mieste ako prikovaný.
„No poď, pomôžeš mi. Musíme ho odniesť do hradu.” Rod len prikývol, spolu podišli k Bezmennému, spoločne ho nadvihli a brodili sa tmavým močiarom, hoci by sa najradšej zvalili na zem a odpočívali.