S rytierom na pleciach dorazili Cipher a Rod do maličkého tábora, presne toho, v ktorom sa s rytierom – síce nie prvý krát – stretli. „Tu prosím zastavme...“ fučal Rod, Cipher krátko prikývol, zložili nebohého rytiera na zem, sami sa vedľa neho zvalili a zmorene oddychovali. V tej chvíli im to nemohol nikto vyčítať. Veď porazili draka a prešli asi kilometer so sedemdesiat – kilovým rytierom na pleciach, ktorý mal na sebe zbroj, čo vážila snáď aj polovicu z toho.
„O beštiu menej... Koľko nám to ešte zostalo?” pýtal sa unaveným hlasom Cipher.
„Ak sa nemýlim, tak traja.” odpovedal rovnako unavený Rod a potom ho pochytil záchvat kašľa. „Čo vlastne bolo na tom lístočku, čo si vytiahol spod amuletu? Posledná vôľa rytiera?” kládol ďalšiu otázku Rod.
„Nie, ale tá by sa zišla. Tu máš, prečítaj si ho. Mne sa to nechce vysvetľovať.” odvetil Cipher, pričom vytiahol lístoček z vrecka a podal mu ho. Rod si ho vzal, chvíľu mu bežali oči sem a tam a bol stále zachmúrenejší.
„Ty hádam tým nezmyslom neveríš? Alebo hej?”
„Človek nikdy nevie. Ale mohla by to byť pravda, keď v tom majú prsty mágovia Ohňa. A sám Bezmenný hovoril, že s drakom sa musí pozhovárať pred bojom. Myslím, že tomu verím. Uvidíme, či sa podarí dobyť Oko, keď prídeme na hrad. A ešte, či Oko zasvieti na zeleno, ako sa tam písalo. Mimochodom, nevieš kto je nejaký Xardas? Bezmenný hovoril aj to, že mu mám doručiť správu, že on – ako Bezmenný – zlyhal. Celé je to nejaké čudné, nemyslíš?”
„O Xardasovi som v živote nepočul.”
„Vraj je to nejaký nekroman, či nekromant, alebo tak podobne...”
„Si si istý, že nie nekrofil?”
„Stopercentne.”
„Tak asi viem kto to je! Niekde som počul, že nekromant je vyvolávač nemŕtvych bytostí, alebo nejaký taký oný. Pokiaľ viem, tak na ostrove žiadny nežije. Len mágovia Vody a Ohňa.” vysypal zo seba Rod.
„Ty, kámo, odkiaľ toto vieš?” spýtal sa Cipher. Rod len pokrčil plecami.
„Aj mágovia občas chodia do krčmy. Kedy sa vrátime do hradu?”
„Môžeme aj teraz, neodpočinuli sme si už dosť?”
„No fajn...” súhlasil Rod, obaja sa ťarbavo zdvihli, vyložili si Bezmenného paladina na plecia a vykročili. Stmievalo sa. Cez tie haldy orkov sa im nebežalo ľahko, ale zvládli to a dokonca bez zranení. Keď vyliezli po baranidle a zhodili na tmavé nádvorie mŕtvolu paladina, všetci okolo stojaci na nich vyvalili oči. Niektorí ba už aj tasili zbrane. Najbližší paladin na nich hneď už aj reval:
„Prečo ste ho zabili, há, PREČO? Urobil vám niečo, hm? Dajte ich do želiez!”
Asi traja ďalší sa k nim hneď pohli, výhražne vrčiac. Cipher sa podujal zachrániť situáciu.
„Stojte! To sme neboli my! Tento tu,” vysvetľoval a kopol do Bezmenného. „sa podujal loviť draky. My sme sedeli pri vstupe do močiara, úkrytu prvého draka a on nás požiadal o pomoc. Išli sme uloviť draka. On si s ním pokecal, dal nám pokyn, nabehli sme tam, zabili draka, ale on to schytal. Pozrite, aký je obhorený. Na.” Paladin počúval a hneď odvolal tlupu, čo sa ich chystala „dať do želiez”. „Mrzí ma to. Ale máte nejaký dôkaz drakovej smrti?”
„Ale áno. Pozri sa.” len čo Cipher dopovedal, vytiahol z taštičky dračie srdce. Všetci naň upriamili oči. „Srdce draka z bažín,” vysvetľoval.
„Tak fajn, ste hrdinovia. Môžete ísť.” uznal paladin.
„Boli by sme radi.” konečne sa ozval Rod. Obaja svorne odkráčali a nechali rytierov obhliadať obhorenú mŕtvolu.
„Maj sa. Idem sa trochu vyspať.” oznámil Rod a vybral sa smerom k spálňam. Cipher si vytiahol z tašky Innosovo Oko, ktoré bolo celé od dračej krvi a začal ho úporne skúmať. Na zadnej strane objavil okrem spony do priehlbiny, ktorá bola na skoro každom brnení, malú dieru. Zjavne bola na tú trubičku. Rozhodol sa, že vyskúša to „dobytie Innosovho Oka”. Lenže – kde má pre Innosa nájsť alchymistický stolík, hm? Preto oslovil neďaleko stojaceho paladina. Snažil sa byť úctivý, predsa len – prednedávnom ho skoro zatkli.
„Ehm... Pán paladin, pane, kde by som mohol nájsť alchymistický stolík?” paladin si ho premeriaval.
„Jeden by mal byť v bývalom chráme mágov Ohňa. Skúste najskôr na poschodí.” zvučným hlasom odvetil paladin. „Ešte niečo?”
„Eh, áno. Kto predáva laboratórne fľašky?”
„Engor. Stojí v ubytovniach pri pulpite.”
„Ďakujem pane.” poďakoval paladinovi a dúfal, že je to prvý aj posledný krát. Keďže na rituál dobytia treba aj tú fľaštičku, no tak sa pobral jednu kúpiť. Našťastie, Engor mal celú debnu a tak sa nervózny Cipher vybral do chrámu. Vošiel a ocitol sa vo vysokej budove. Oproti nemu boli dve veraje bez dverí a vedľa každej viedli hore jedni schody. Cipher si vybral tie po svojej pravici a zľahka po nich vyšiel. Hore bol alchymistický stolík, niekoľko poličiek a nejaké tie pulpity. Tiež tam bol jeden zvláštny stôl, ktorý vyzeral ako čierny glóbus, ale bez vnútra, len orámovaný. Nevedel, čo si o tom mal myslieť a tak iba podišiel k alchymistickému stolíku a nervózne sa obzeral okolo seba, či ho nikto nesleduje. Potom vytiahol z kapsy laboratórnu fľašku, Oko a srdce, položil ich na stôl a nepokojne si vzdychol. Chytil do ruky srdce, podložil pod neho fľašku a stlačil. Na jeho údiv, do fľašky kvapkala, nie, pomaly brázdila vzduch striebristo – zelená tekutina. Vyzerala by ako obyčajný zelený čaj, keby sa netrblietala. Keď bola snáď všetka tekutina von zo srdca, tak fľašku napojil na trubičku, ktorá bola zakončená sklenenou bankou. Sledoval ako zelená tekutina steká do banky a keď bola tam, tak na trubičku napojil Oko a stlačil páčku na banke. Keď sa dračia tekutina rinula cez trubičku, drahokam Oka nepokojne blikal na červeno. Proces bol dokončený a Oko zhaslo úplne. Trubičku odpojil, ale Oko pevne zvieral v pravej ruke. Ľavou rukou nahmatal na svojej hrudi priehlbinku určenú na amulety. „Ideme na to,” zamrmlal a jemne si vsadil Oko do priehlbinky. No stalo sa niečo, čo nečakal. Oko sa tam pevne prisalo a on sa vzniesol niekoľko centimetrov nad zaprášenú podlahu. Nielen to. Z amuletu na jeho hrudi vyrážali zelené lúče svetla a on sám tiež žiaril na zeleno. Po chvíli visenia vo vzduchu sa zniesol naspäť na dlážku. Cítil sa psychicky aj fyzicky veľmi silný. Mal pocit, že by v tú chvíľu dokázal skoliť aj tisícku drakov. Za malý okamih ten pocit zoslabol, ale ešte stále pretrval. Pospevujúc si vyšiel z chrámu a zamieril do postele. Nechcel spať, no nejako tú noc prežiť musí.

Na druhý deň ráno sa cítil čerstvý ako rybička a hneď už aj budil Roda. „Zobuď sa, ideme na ďalšieho draka. Myslím, že viem kde je!” Cipher žiaril a Rod, predtým rozospatý bol teraz absolútne čulý.
„Ako to myslíš?”
„Včera som dobil Oko a to mi našepkáva. Viem polohu všetkých drakov!” a bola to pravda. Cipher už presne vedel, že kamenný drak sa nachádza v bývalej Horskej pevnosti, ohnivý tam, kde boli kedysi zrúcaniny Starej citadely a ľadový v jaskyni bývalého Nového Tábora. Pomaly sledoval, ako Rod nemotorne vstáva a pretiera si oči.
„Veď ma, priateľu.” prikázal a obidvaja vybehli z miestnosti a zasa zamierili dolu baranidlom. Tento raz prešli na druhú stranu rieky, ktorá sa vlnila blízko pri hrade, vyšli na kopec, prešli po úzkej, kľukatej, do kopca vedúcej ceste a naskytol sa im pohľad na drevený most a nad ním sa týčiacu, kolosálnu Horskú pevnosť. Kedysi to bola významná súčasť Kolónie. Totiž ten Bezmenný rytier, ktorého zabil drak z močiara tu získal jedno z ohnisiek, ktoré boli na miestach, kde vznikala Bariéra. Ale teraz je dôležitá realita.
Cipherovi ani Rodovi sa tu niečo nezdalo. Keď išli zabiť draka z močiaru, boli tam tí divní jašterí muži a teraz po nijakom ani stopy. Nuž teda pokračovali po moste, vyšli ďalšou kľukatou cestičkou a boli pri vchode do Pevnosti. Nebola veľmi pekná, no svoj účel by plniť mala. Čierna, hranatá a drakobijci si mysleli, že celá z kameňa. Vyliezli po skalách a vyšli na vysoko položené priestranstvo. Bol odtiaľ výhľad široko – ďaleko. A onedlho objavili aj príčinu chýbajúcej drakovej ochranky. Na zemi ležali mŕtvy dvaja drakobijci, o ktorých si Cipher myslel, že by to mohli byť Godar a Hokurn. Rod mu jeho domnienky vzápätí potvrdil.
„To sú Godar a Hokurn. Mŕtvi. Nechcem vedieť, čo ich za...” Rod vetu nedopovedal. Z odkiaľsi priletela veľká, temná, fialová guľa, ktorá trafila Roda a ten padol okamžite mŕtvy na zem. Cipher bol ochromený od náhleho prílivu strachu. Čo to bolo? Kto, alebo čo to vytvoril? Odkiaľ to priletelo? Odpoveď sa mu naskytla asi o dve sekundy neskôr. Pred ním sa zrazu v stĺpci fialového svetla vynoril akýsi dedko. Mal biele, krátke vlasy a taktiež nedlhú, bielu bradu. Na sebe mal čierne, zdobené rúcho. A jeho oči boli biele, bez zreničiek a dúhoviek. Prehovoril hlbokým, chrapľavým hlasom:
„Som Xardas, nekromant. Ty budeš určite Cipher, drakobijec, mám pravdu?”
Cipher onemel od úžasu, a tak len prikývol.
„Mal si mi povedať, že môj zverenec, bývalý Bezmenný paladin zlyhal?”
„Áno. Ako to vie...”
„To nie je podstatné, podstatný je výsledok. A ten je taký, že asi si nový vyvolený Bohov a máš vyhnať z ostrova všetko zlo. V podstate si nahradil mŕtveho rytiera. Čo zabiješ, je tvoje. Takže, zlikviduješ všetkých drakov a potom...”
„Stop! Prosím vás, zastavte ten príval informácií. Ja som nový vyvolený Bohov?”
„Áno, si. Nechci si ani predstaviť, čo by sa stalo, keby si si nasadil Oko a nebol ním. Boli by to hrozné muky. Podľa mňa by si chcel zomrieť. Ale musím ťa oboznámiť s pár vecami. Innosovo Oko je bájny amulet a umožňuje ti...”
„To už viem. Bolo to v návode.” prerušil ho uprostred vety Cipher. Xardas vyvalil oči.
„Akom návode?” vravel udivene. Cipher mu ho bez slova podal. Nekromant si ho vzal a začal študovať.
„Hm... Pyrokar si myslel, že bývalý Vyvolený je tupec? Pche. Keď sa predtým dostal ku mne, tak až taký tupý asi nebude.” mumlal si sám pre seba. Potom zdvihol hlavu k Cipherovi a podal mu návod.
„Tu ho máš. Tak, už vieš čo je Oko, zrejme vieš aj ako ho použiť. Takže. Plán je takýto: Zabiješ všetkých drakov a potom ti na Khorinise dám inštrukcie, rozumel si?”
„Áno, ale kto vraví, že potom budem zachraňovať svet, hm? To teda nie. Budem si užívať bohatstvo, piť chľast a robiť podobné veci. Žiadne ďalšie draky, ani nič také.”
„Tak si s tým asi budem musieť poradiť sám, všakže?”
„Si píš. Lenže Oko ti teraz nedám.”
„Ani ho nechcem. Teraz. Nadíde čas, to viem. Uži si draka. Ešte sa stretneme.” dopovedal a zmizol v rovnakom fialovom lúči svetla. Cipher za ním hľadel ako za zjavením. Potom potriasol hlavou. „Vzchop sa. Ideš zabiť draka.” povedal sám sebe. Potom zamieril medzi priechod uprostred dvoch skál a išiel k drakovi. Uvidel ho a zarazil sa. Bol sklamaný. Čakal nejakú zmenu, no tento bol presne taký istý, než predchádzajúci, len sivý. Pribehol bližšie a drak k nemu prehovoril veľmi hlbokým hlasom:
„Si ten vyvolený? Hm, a máš Oko, vau.”
„Ušetri ma kecov. Ideme bojovať?!” spýtal sa, drak prikývol a bez vyzvania vychrlil oheň, ktorý ešte nepripraveného Ciphera zrazil z nôh. Letel ďaleko, no asi sekundu po pomerne tvrdom dopade na zem sa pozviechal a vymýšľal plán. Zrazu mu niečo zišlo na um. Zastrčil meč do puzdra a vytiahol luk.
„Pozorne namieriť a... Páľ!” kričal na draka a vystrelil. Zasiahol cieľ. Z očnej jamky sa drakovi rinula krv. Postup opakoval druhý krát a tiež úspešne. „Dnes sa mi nejako darí.” poznamenal a tentoraz vytasil meč. Presne vedel, čo urobí. Slepý drak ho zákonite nevidel a on mal skoro voľné pole. Pribehol k drakovi a ten nechrlil oheň. Zrejme nejaká čuchová vada. Cipher sa mu vydriapal na nohu, no drak to zrejme necítil. Mal totiž dosť tvrdé šupiny. Cipher začal pomaly liezť po šupinatom dračom chrbte a posúval sa viac na stranu. K hrudi. Uchytil sa na drakovej „ruke”. Chvíľu hompáľal nohami vo vzduchu, no potom sa zachytil. Pomaly liezol, už bol na úrovni srdca. Tuhšie chytil meč a z celej sily zabodol meč do mäkkej dračej hrude, očividne trafil srdce. Po ruke mu začala stekať studená krv a drak sa s revom približoval k zemi a motal. Hrozilo, že úbohého drakobijcu priľahne a tak Cipher radšej zoskočil sám a utekal do bezpečnej vzdialenosti pozerať sa na to divadlo. Drak klesol na bok, chrbtom k Cipherovi a ten si sadol na zem a pokojne odfukoval. Zvládol to. Zdolal ďalšieho draka.