Život drakobijců

Přehled povídky

Autor

Kristi

Diskuse

zde

Hodnocení

1,27 | 11x | Vaše: -
Hodnocení uloženo.
Chyba při ukládání.

Seznam dílů

6.díl - Zvitok

Už treba urobiť len jedinú, najdôležitejšiu vec: vyrezať drakovi srdce. A tak pomaly, ťarbavo vstal, sklonil sa, zodvihol zo zeme zakrvavený meč a rozbehol sa k zvieraťu, ktoré už bezpečne ležalo na svojom obrovskom sivom boku – pokrytom zakrvavenými šupinami, tvrdými ako oceľ – len niekoľko metrov od bežiaceho drakobijcu.
Cipher sa toho aj napriek značnej eufórií z vyhratého boja štítil. Predsa len – sú to hnusné tvory. Podišiel ku veľkolepému chrbtu obrovskej sivej mŕtvoly, obišiel ho a ocitol sa pri drakovej zakrvavenej, mäkkej hrudi, na ktorej bola úzka rana a z nej, aj napriek drakovej smrti, stále vytekala fialovkastá krv. Zvraštil nos, pretože mŕtvy drak prenikavo smrdel. Bol to zápach neopísateľný, proste dračí.
Zovrel rukoväť pevnejšie, priblížil ju k tenkej rane a vyrezal okolo nej veľký otvor, pričom hlasito dychčal od námahy, skoro ako pes cez horúce, sparné dni. S odporom odstránil zapáchajúce dračie mäso vôkol tenkých línií rezu, strčil ruku do vzniknutej dutiny, s veľkým vypätím z nej vytiahol dračie srdce a bezpečne si ho uložil do príručnej taštičky, ktorú vždy nosieval pripnutú na opasku jeho vernej zbroje. Adrenalín už dávno vyprchal z jeho žíl, a tak si znova sadol, oprel sa o mäkkú dračiu hruď a vychutnával svoje ťažko vydobyté víťazstvo. Bližšie sa tomuto nehostinnému miestu prizrel. Predtým na to nemal veľa času, drak bol predsa prioritou, ale teraz uvidel niečo, čo vystrelilo jeho už aj tak veľmi dobrú náladu do závratných výšin. Hľa – poklad. Pár krokov pred ním sa týčila vysoká, blyšťavá kopa. Skladala sa zo samých zlatých tanierov, nablýskaných čepelí vyzdobených zbraní a mešcov, mešcov určite plných okrúhlych, blyštiacich sa a cinkajúcich zlatých mincí.
Po druhýkrát úmorne, ťažkopádne vstával a so širokým úsmevom na unavenej tvári kráčal k tej veľkej kope. Teraz bude mať oboje – aj slávu, aj bohatstvo. Naberal si všetky mešce – veď taniere mu na nič nebudú a zbraň už má, tak čo? – a s plným náručím odchádzal do hradu, nevediac, kde si všetko to bohatstvo uskladní.
Medzitým toto všetko nekromant sledoval vo svojej temnej veži, osvetlenej len ohňom niekoľkých ostro horiacich fakieľ. Na zapratanom stole v okrúhlej, priestrannej miestnosti plnej poličiek s knihami, mal položenú zlatú, rubínmi vykladanú čašu. Pri jej hornom okraji sa ligotala hladina priezračnej vody a v nej sa mihotal obraz drakobijcu s náručím plným mešcov. Unikal pred orkami. Práve vyliezol po veľkom obliehacom stroji, baranidle, vyskočil na nádvorie obrovského kamenného hradu a vbehol do jednej z budov.
Xardas si vzdychol, luskol prstami a obraz zmizol. Nekromant sa začal prechádzať po miestnosti.
„Budem mu musieť asi nejako pomôcť. Čo myslíš?” spýtal sa a obrátil sa k démonovi, ktorý stál nehybne v tieni medzi dvoma poličkami plným kníh. Bol fialovo – čierny, mal statné, svalnaté paže, tvár netvora, nemal nohy a nehybne sa vznášal vo vzduchu.
„Hhhhh...” odpovedal nekromantovi. Normálny smrteľník by z toho asi veľa nepochytil, no Xardas tomu dokonale rozumel.
„Že áno? Jasné, že áno. Tohto draka zvládol, je húževnatý, ale ostatní nie sú takí slabí, ako tí dvaja, čo sú už mŕtvi. Máš nejaký nápad?” netrpezlivo kládol ďalšiu otázku, stále hľadiac na jeho verného démonického služobníka.
„Hhhh...”
„Že mu mám poslať jedného z tvojich bratov? To je skvelý nápad!” chválil Xardas nadšeným hlasom démona a pokračoval: „To by ani mňa nenapadlo. Veru, už mi to páli horšie ako za mlada. Teraz neľutujem, že som ťa vyvolal. Nebolo to mrhanie magickou energiou. Nie si síce taký, ako tvoj predchodca, ale máš dobré nápady. Zatiaľ. Ty tu stráž vežu a ja sa o to postarám.” prikázal starec, zobral jeden zo zvitkov, ležiacich na stole a zmizol v stĺpci fialového svetla. Démon si zas vzdychol, pomaly odplachtil dole schodiskom, prešiel cez obdĺžnikovú halu plnú truhlíc s mágovým majetkom a postavil sa pred vchod do veže, odhodlaný zomrieť na stráži.
Cipher driemal na posteli. Kým sa nekromant zhováral so služobníkom, on dospel k radikálnemu rozhodnutiu. Zajtra zabije predposledného draka. S vedomím, že o dva – tri dni bude po všetkom, aj zaspal.
Ráno sa prebral, psychicky i fyzicky pripravený. Raňajky neboli veľmi bohaté – krajec chleba a neodmysliteľný gin k tomu. No nesťažoval sa, stačilo mu to. Pred samotným lovom však bolo potrebné previesť ešte jeden rituál, a to nabitie Innosovho Oka. Vstal od stola v miestnosti, kde prebýva zvyčajne Engor, vybehol z budovy, prešiel krížom cez celé nádvorie a zamieril do chrámu. Tam spravil všetko, čo bolo nutné. Prebehlo to celkom dobre, až na to, že zasa zašpinil Oko aj seba dračou krvou. Po tomto úkone sa pobral ku kraju hradieb a...
Opatrne schádzal baranidlom. Opäť počul známe rinčanie zbraní a znova šprintoval cestou k Novému Táboru, ale tentoraz s malou zmenou. Asi v polovici odbočil, vyhýbajúc sa orkom, a vybehol na kopec po jeho ľavici. Míňal orkské stany aj žeravé ohnivé hromady od šamanov a ignoroval aj ohnivých jašterov, ktorí chrlili oheň, keď sa po strastiplnom behu o život blížil k úzkej cestičke, vedúcej až ku zrúcaninám Starej citadely, kedysi najvyššiemu bodu Kolónie. Teraz je to skoro s určitosťou sídlisko Ohnivého draka, vraj druhého najsilnejšieho spomedzi štvorice.
Obozretne tasil meč. Začne to byť určite ešte nebezpečnejšie ako minule, pomyslel si. A mal pravdu. Z niekadiaľ zrazu priletela obrovská ohnivá guľa a trafila ho priamo do boku. Zatackal sa, omráčený šokom a horúčavou, obzeral sa okolo seba a hľadal pôvodcu. O pár stotín sekundy ho aj našiel. Niekoľko metrov naľavo od vystrašeného, skoro strachom paralyzovaného drakobijcu, stál obrovský golem. Golemi sú mýtické bytosti, celé z kameňa, no niektorí ešte ovplyvnení živlami. Majú mohutné telo, nie nepodobné ľudskému, ale s pár výraznými rozdielmi. Nemajú žiadny krk a ich tvár sa na ľudskú vôbec neponáša. Je to proste jedna malá, obdĺžniková, tvrdá kopa kameňa, v ktorej ako keby niekto vyhĺbil tĺčikom malé oči a široké ústa. Úzky pás sa tiež niekde stratil.
Tento golem, zjavne ohnivý, držal v mohutnej kamennej dlani ďalšiu guľatú masu ohňa a určite sa ju chystal vrhnúť na Ciphera. Ten v hlave okamžite spracovával plán. Keďže tá bytosť je celá z kameňa, tak ostrá čepeľ jeho meča bude asi málo platná. Musí použiť niečo iné, rafinovanejšie. Lenže čo? Čo keby donútil golema spáchať samovraždu skokom z obrovskej výšky? Áno, to by šlo...
Obratne sa vyhol ďalšej žeravej kope a preskočil nízky plôtik, ktorý sa vinul popri okraji chodníka a oddeľoval ho od beštie, o ktorej si až doteraz myslel, že existuje iba v mýtoch a legendách. Ocitol sa na malej, spálenej lúčke a troma skokmi sa priblížil k okraju útesu. Žeravá masa ohňa z golemovej paže náhle zmizla a očividne sa rozhodol útočiť päsťami. Blížil sa k Cipherovi a ten čakal, napätý ako ešte nikdy predtým, dokonca ani keď bojoval s drakmi. Pociťoval síce strach, ale bol odhodlaný. Golem sa napriahol. Teraz, alebo nikdy! Cipher uskočil a golem – ktorý sa zároveň s úderom aj posunul dopredu – sa zrútil z tej obrovskej výšky do smrtiacich hlbín pod nimi. Cipher si vydýchol od úľavy, vzdialil sa od nebezpečného okraju skaliska, preskočil nízky plot a stúpal ďalej po cestičke nahor. Na čelo mu vystúpili kropaje potu. Bolo tam veľmi horúco a zo všadiaľ sa dymilo. Samozrejme, pán Drak sa musí vo svojom sídle mať dobre, že, pomyslel si. Utrel si mokré čelo a ďalej úmorne kráčal po chodníčku. Pred sebou uvidel malú, červenkavú, kopu kameňa, z ktorej ešte stúpal sivastý dym. Zrejme pozostatky ďalšieho ohnivého golema.
„Fú, niekto mi tu asi pomáha, vďaka Innosovi.” zahundral si pre seba a pokračoval ďalej, ale nemal nadlho pokoja. Ako to býva zvykom, spoza rohu sa vynorili dvaja jašterania s vytasenými zakrvavenými, alebo hrdzavými sekerami. Cipher nadskočil od ľaku, no pevnejšie zovrel zdobenú rukoväť jednoručáku a keď k nemu už podišli bližšie, s námahou sa napriahol a odsekol prvému jašteranovi, ktorý sa ani nestihol pripraviť na nečakaný útok, stupídnu, jašteriu hlavu. Krv Cipherovi postriekala spotené čelo, ale on neváhal a keď sa druhá beštia dostala bližšie, bez štipky súcitu k úbohému dračiemu služobníkovi, prerazil jej dlhokánskou čepeľou brucho až po rukoväť. Jašteran zreval od bolesti. Cipher vybral meč z jašteranovho brucha a keď jašterí muž spadol na zem, zabodol mu ho do červenej, šupinatej hrude, pokrytej len úbohými zdrapmi červenej látky. Vydýchol si a pokračoval po ceste. Už zďaleka počul prerývaný dračí dych. V duchu sa pripravoval na boj tak úporne, že skoro prehliadol malú, žltú, zvinutú rolku pergamenu na zemi.
„Ako ho asi porazím...? Do čoho som to kopol?” nahlas rozmýšľal, pozrel sa na čiernu, obhorenú zem a voľnou rukou ju zdvihol, položil zbraň na zem a rozvinul ju. Začal čítať úhľadným písmom písaný text a čím ďalej sa dostával, tým viac sa mu obočie dvíhalo. Na pergamene totiž stálo niečo sotva uveriteľné:

Vyvolajte si vlastného démona ľahko a jednoducho!

Neviete si rady s nejakým domácim škodcom? Chcete odstrániť nepríjemnú osobu? Démon je vynikajúci na všetko od poľných škodcov až po drakov.

Návod na vyvolanie vlastného démona:
Uchopte zvitok do ruky, sústreďte sa na podobu démona (na rubovej strane zvitku) a v duchu opakujte „Vyvolávam ťa, démon mocný, nasleduj ma a poslúchaj!”. Po tomto akte by sa mal vedľa vás objaviť démon a všade vás nasledovať. Viac v kapitole Po vyvolaní.

Po vyvolaní:
Po vyvolaní démona vás bude všade nasledovať. Keď budete chcieť, aby niečo urobil, tak mu to jednoducho povedzte. Bude odpovedať len „Hhhh...” ale to je dobrý znak. Keď budete chcieť aby zmizol, tak mu to jednoducho povedzte.

Požiadavky:
Vyvolanie démona z tohto zvitku stojí veľmi málo magickej energie a zvládne to skoro každý. Len to smelo skúste.

Všetky práva vyhradené!

Obrátil zvitok na rubovú stranu a obdivne zapískal. Bol tam vyobrazený démon, presne taký istý, ako ten, ktorý sa momentálne lenivo vznášal vo veži nekromanta Xardasa a plnil všetky jeho čo i len najbanálnejšie príkazy.
„Tu mi naozaj niekto pomáha.” zašepkal natešene a vykročil do úzkej medzery medzi dvoma rozpálenými skalami. Na priestranstve obklopenom vysokými, čiernymi skalami, z ktorých miestami vytekala horúca láva, stál obrovský drak, ktorý bol tiež rovnaký ako ten minulý, len červený. Cipher si zas povzdychol. Bol neuveriteľne sklamaný. Od minulého, jeho rukami ťažko zabitého monštra čakal nejakú zmenu. Aj tak sa ale prinútil k obrovskej, červenej siluete zvolať:
„Tak čo drak, ideme bojovať?”
„Zomrieš smrteľník.” nahlas sa vyhrážal hlbokým, priam dravým hlasom drak a začal chrliť smrtiaci oheň. Cipher sa vrhol za skalu, aby sa mu vyhol a chytil do ruky zvitok. V duchu začal odriekať vraj zázračnú formulku z návodu a dúfal, že pergamen neklamal. Nechcel sa s tým obrovitánskym, krvilačný zverom stretnúť zoči – voči ani v tom najhoršom prípade. Zvitok sa zrazu zmenil na maličkú, červenú guľu a začal ťahať Cipherove ruky nahor. Cipher bol vyľakaný takmer na smrť. Toto v návode predsa nespomínali! Jeho ruky sa spojili a zrazu sa vedľa neho zjavil obrovský, statný démon, presne ako na obrázku. Červená guľa zmizla a drakobijec si démona s obdivom prezeral. Takého pomocníka mať doma – to by sa mu žilo. Mohol by zmlátiť Sylvia, Bullca, Sentenzu... Čo zmlátiť. Zabiť! Navrátil by Leemu stratený rešpekt, ovládli by mesto... To by sa žilo krásne, veru tak. Nuž, ťažko sa mu vracalo z týchto nepochybne krásnych fantázií, ale musel. Energicky potriasol hlavou, aby z nej vyhnal obraz jeho samého v drakobijeckej zbroji pred radnicou v meste Khorinis, kde za ním ležal asi tucet zakrvavených a znetvorených mŕtvol paladinov v honosných, nablýskaných, na poludňajšom slnku sa trblietajúcich brneniach. Vytiahol si z vrecka cigaretu a rozmýšľal, ako si ju na tomto pochmúrnom, nebezpečnom mieste asi zapáli. Veď upokojenie je dôležité. Vtom mu niečo zišlo na myseľ. Démon by mal predsa splniť každý jeho rozkaz. A tak si odkašľal a zakričal na mohutnú, vznášajúcu sa postavu démona vedľa neho:
„Zapáľ mi túto cigaretu z trávy z bažín.”
„Hhhhh...” chrčal démon, nadul svoju obrovskú, širokú hruď a z úst na znetvorenej tvári vypľul obrovský, spaľujúci plameň, ktorý tesne minul Cipherovu skoro na smrť vystrašenú tvár a presne zapálil cigaretu v jeho trochu pootvorených ústach. Toto drakobijec nečakal. Potiahol si z cigarety, voľným kútikom úst vyfúkol smradľavý dym a povzbudený účinkami drogy hneď vydával ďalší rozkaz:
„Zabi draka!”
„Hhhh...”
Démon rýchlo plachtil dopredu a zmizol v medzere medzi tými dvoma skalami. Cipher sa na to nechcel pozerať, veď predsa, démon to určite zvládne. O pár sekúnd sa ozval z priestranstva pred ním rev a dunivý dopad niečoho obrovského na tvrdú zem. Cipher vedel, že sa to podarilo. Zdvihol meč zo zeme a s radosťou sa pobral vyrezať drakovi srdce.

Nekromant Xardas sa vo svojej veži tiež tešil. Luskol prstami nad priezračnou hladinou vody v čaši, na ktorej bol ešte pred malou chvíľou drakobijec rezajúci otvor do drakovej hrude, a zvalil sa do pohodlného koženého kresla za ním. Plán zatiaľ vychádzal do poslednej bodky.
Načítám data ...
Nahoru