Život drakobijců

Přehled povídky

Autor

Kristi

Diskuse

zde

Hodnocení

1,27 | 11x | Vaše: -
Hodnocení uloženo.
Chyba při ukládání.

Seznam dílů

7.díl - Temná věža

Cipher sedel opretý o stenu chrámu bývalého Kláštora Mágov ohňa na rozľahlom, chladnom nádvorí hradu, jediného pozostatku Starého Tábora, sídla cechu Rudobarónov. Rudobaróni boli najvyššia, skoro najmocnejšia a aj najbohatšia vrstva Kolónie. Alebo aspoň Starého Tábora. Kontrolovali všetok obchod s rudou v ich tábore a vymieňali ju s kráľom za suroviny, zbrane a všeličo možné i nemožné, dokonca i za spoločnosť. Ich lídrom býval kedysi Gomez, ktorý mal aj svoju pravú ruku – Ravena, samozrejme tiež Rudobaróna. Veľa ľudí nevie, čo sa s nimi stalo a nevedel to ani Cipher, ktorý momentálne rozmýšľal o smrti svojho spolubojovníka Roda.
Bola naozaj nutná? Musel ho ten nekromantský dedko, Xardas sa asi volal, zabiť? Cipher si bol istý, že Rod by o stretnutí s týmto temným mágom nepovedal žiadnej živej duši a odniesol si ho do hrobu. Ale takto nestihol ani toto. Jediné, čo si Rod odniesol do hrobu bolo asi blahoprianie Gornovi.
Pri tejto myšlienke sa Cipherovi na zakrvavenej tvári, či chcel, alebo nie, roztiahol široký úsmev, snáď jediná útecha v týchto temných, nešťastných časoch. Ciphera ale o chvíľu zasa pochytila pochmúrna, pesimistická nálada a myseľ mal opäť plnú pochýb o svojej budúcnosti, osude, rozhodnutiach a skoro o celej jeho existencií. Má vôbec jeho život nejaký zmysel? Jediné, čo zažil je detstvo, z ktorého si vonkoncom nič nepamätá, potom uňho dosť krátka fáza puberty, keď musel predčasne dospieť kvôli starostlivosti o ťažko chorých rodičov a pár rokov šťastnej dospelosti, kde nastal skorý koniec vďaka nespravodlivému obvineniu z vraždy jeho milovaných rodičov (v živote by im neublížil) a následnému vrhu za magickú bariéru, kde pár mesiacov doslova trpel, keď musel drieť v Starej bani. Stará baňa patrila Gomezovi a stovky kopáčov v nej ťažili magickú rudu pod dozorom prísnych a drsných strážcov, druhej najvyššej vrstvy Starého Tábora. Tvorili ju spoločne s Mágmi Ohňa z ich kláštornej pobočky v Kolónií. Z nich už bohužiaľ žiadni nežijú, výnimkou je len Milten, Gornov starý priateľ, ktorý je teraz skoro určite v Kláštore na Khorinise. Gomez dal totiž všetkých mágov vyvraždiť potom, ako nesúhlasili s napadnutím Slobodnej bane, kde ťažili magickú rudu rudári Nového Tábora. Stará baňa bola zaplavená, keď kopáči neopatrne ťažili až v základoch. Gomez si nemohol dovoliť stratiť svoju pozíciu.
V Cipherovi, aj preto, že musel ťažiť v bani Starého tábora, ale aj pre napadnutie Slobodnej bane, vtedy skrsla nenávisť ku Gomezovi, Rudobarónom a aj k celému Starému Táboru. Preto sa pridal k Novému, kde potom mohol beztrestne plieniť a napádať konvoje toho Starého. Teraz si však uvedomil, že možno neboli až takí zlí a chyba bola v ňom a v jeho vzdore a zaťatosti. Už na tom nezáležalo. Nie teraz, nie tu. Už je to preč, už je potom.
Stmievalo sa a na oblohe sa postupne objavovali prvé hviezdy, ktoré žiarili sťa poklady drakov a dokonca ešte viac. Cipher zdvihol hlavu a upriamil zrak na najjasnejšiu z nich. Nikdy sa v tomto nevyznal, nevedel meno ani jednej z tých trblietavých krás, no zdala sa mu nádherná. Čo je to s ním? Veď takýto nebýval, nikdy sa mu nepáčili hviezdy, nemal zmysel pre nič krásne.
Vstal, ponaťahoval si už teraz stuhnuté údy a až teraz si tak intenzívne uvedomoval, aký je len unavený a vysilený. Prešiel cez nádvorie, pričom ledva vliekol boľavé nohy za sebou, vošiel do budovy ubytovne a hodil sa na posteľ. Po tvrdom dopade už len nehybne čakal, kým mu na viečka padne spánok, čo sa o pár minút aj stalo.

Zobudil sa skoro. Keď vyšiel na nádvorie, tak len malý kúsok slnka lenivo vytŕčal ponad horizont, aby sa mohol zas zahaliť do závoja pochmúrnych šedých mračien.
Rozhliadol sa po dvore a do pľúc nasával čerstvý, ranný ľadový vzduch, ktorý ho snáď mal prebrať z driemot. No keby sa teraz ešte pokúsil zaspať vedel, že by sa mu to nepodarilo. Na to si už priveľmi uvedomoval dnešný plán lovu a to v ňom vyvolávalo nepokoj. Ešte včera nabité Oko mu našepkávalo, že tento drak je najsilnejší spomedzi všetkých, že na jeho porazenie bude musieť siahnuť až na dno svojich možností a že... Že tento boj sa mu jednoducho nemusí podariť a že to nemusí prežiť. Tento aspekt si však nevšímal. Na smrť sa necítil, predsa bol na vrchole svojej fyzickej kondície, pripravený na boj ako nikdy predtým, pripravený zdolať najsilnejšieho spomedzi drakov.
Po neveľkých a nie veľmi chutných raňajkách (ragú zo švábov, Engor ho našiel tu na hrade, vraj je to nevídaná pochúťka, ale ešte ju nejedol, tak ju dal Cipherovi grátis, a gin) sa Cipher znova vybral dolu baranidlom cestou do Nového Tábora a tentoraz skutočne s cieľom dôjsť tam. Keď vchádzal do bezprostredného okolia tábora, striasal sa od zimy. Postupne tam celú oblasť pokrýval sneh a ľad.
Krátko pred drevenou bránou ho čakalo „milé“ prekvapenie. Sylvio a jeho gorila Bullco, miestni debili z farmy, teraz už „hrdí” drakobijci. Cipher bol však rád, už na farme ich túžil zmlátiť a teraz mal vhodnú príležitosť aj motív. Nedá si predsa zabiť draka rovno pred svojim vlastným nosom. Alebo si to aspoň majú myslieť, ak to vôbec dokážu. Cipher sa bál, či to pre nich nie je nadľudská úloha.
„Sylvióóó, Bullcóóó, ahoj! No nie je to krásne, že sa tu znova stretávame?” kričal už z diaľky naoko nadšene, ale vnútri to v ňom vrelo a spriadal plány, ako ich najviac vyprovokovať, aby si ešte užili zlosti pred svojou nepochybne násilnou smrťou. Pobehol k nim bližšie a začal im kývať, ale okamžite prestal, keď sa nahnevane ozval Sylvio:
„Čo tu robíš, ty červ? My zabijeme draka, tu ja a Bullmajster. Nijaký červ ako ty nám v tom nezabráni!” reval. Cipher sa ho však podujal „upokojovať”.
„Neboj, nebudete s tým mať žiadne starosti. Mám Innosovo Oko a zabijem ho ja. Ale môžete mi zaplatiť každý po dvadsať zlatých a prísť sa na mňa pozerať. Budem rád.” ponúkol ich milým hlasom Cipher a stále sa pokojne usmieval. No Sylvio až taký pokojný v žiadnom prípade nebol.
„Bullco, podaj si nášho milého priateľa.” zavrčal a Bullco ihneď ako poslušný pes reagoval a tasil obrovskú, starostlivo vyleštenú obojručnú sekeru. Cipher bol ale pripravený. Ešte počas „priateľského” rozhovoru zvieral rukoväť meča, tváriac sa, že sa škrabe na boku. Samozrejme, Sylvio a Bullco boli takí hlúpi, že si to nevšimli. V momente ako sa začal Bullco oháňať svojou zbraňou, Cipher uskočil dozadu a bleskovo tasil aj on.
Keď sa Bullco zahnal druhý krát, Cipher útok obratne zablokoval a zaútočil aj on. Sekol Bullca do brucha a ten zreval od bolesti, ale odhodlaný ďalej bojovať zaútočil znova, síce oslabený. Cipher odskočil, tento krát do strany a spôsobil mu ranu, teraz na boku. Bullco sa začal zvíjať a so zadunením sa zvalil na zem, teraz pokvapkanú obrovskými kropajami svojej vlastnej krvi.
Cipher situáciu ihneď využil a vrazil teraz už skoro nehybnému Bullcovi – ktorý omdlel od bolesti – meč priamo do srdca. Na zemi sa postupne vytvárala veľká kaluž tmavočervenej krvi, Bullco nemal nijakú šancu. Cipher zatasil, uškrnul sa na nehybnú mŕtvolu nafúkaného drakobijcu a pokračoval po ceste ku bráne. Bohužiaľ, v zápale súboja zabudol na jedinú „maličkosť” – Sylvia. Uvedomil si to až po pár metroch, keď pocítil v ľavom pleci ostrú bolesť. Z chrbta mu trčal asi pol metrový šíp, ktorý prerážal cez neuveriteľne tvrdé brnenie skoro až do hrude. Cipher zastonal od bolesti.
„Čo to...?” pýtal sa sám seba a otočil sa za seba, aby vyhľadal pôvodcu. Našiel ho. Asi dvadsať krokov za ním stál Sylvio s víťazoslávnym úsmevom na perách a v rukách zvieral jednoduchý dlhý luk, tetiva bola napnutá a v jednej z dlaní držal ešte aj šíp, pričom sa chystal znovu namieriť a tentoraz neminúť Cipherovo neustále bijúce srdce. Ale tento krát mu to nemohol Cipher dovoliť.
Vytiahol meč a dvoma dlhými skokmi bol za sekundu pri Sylviovi. Mal na tvári rovnako šokovaný výraz, ako vtedy Gaan na Khorinise a tiež nereagoval. Cipher mu zabodol meč hlboko do srdca, drsne ho znova vytiahol a pozeral sa, ako Sylvio padá na zasneženú zem a pod ním sa pomaly vytvára mláčka tmavočervenej krvi.
Cipher opäť zastonal od bolesti. Aj jemu tiekla z miesta, kde sa šíp zabodol do ramena, krv, no on to statočne znášal a pokúšal sa vytiahnuť si šíp z ramena, hoci to bola skoro mučivá bolesť.
O pár bolestivých sekúnd sa mu to podarilo, ale ešte predtým musel odrezať akrobatickým kúskom kovový hrot šípu. Nanešťastie bol totiž zabodnutý len pár milimetrov od krku.
Po tomto úkone prešiel drevenou bránou, ktorú pokrýval čerstvý srieň a sám sa triasol od treskúcej zimy. Ocitol sa pri malom a teraz zamrznutom jazere. Spomínal, ako tadiaľto prešiel po prvýkrát a obdivoval všetko, počínajúc odevom a končiac zbraňami banditov. Potom sa až neuveriteľne rýchlo stal jedným z nich. Bolo to také ľahké. Stačilo mu prepadnúť skupinku kopáčov, ktorý sa vracali z bane a ako dôkaz doniesť nohavice so symbolom Starého Tábora.
Vyšplhal sa po terasových, kedysi ryžových poliach, prebehol krátkym úzkym priesmykom medzi dvoma skalami, prešiel popod strážnu vežu, cez vyvýšený most a krátkou cestičkou do otvorenej jaskyne uprostred. Opäť mu bolo čudné, že nikde sa nevyskytujú žiadni jašterania, ale nesťažoval sa, pretože s tým ramenom sotva porazí draka. Tlupu ľudo – jašteríc k tomu by pravdepodobne nezvládol.
V jaskyni, kde bolo predtým plno chatiek, ich zostalo len pár a to aj tak len zničených a obhorených. Uprostred si hovel veľký, biely drak, tiež rovnaký ako ten minulý, pravdaže až na tú farbu. Spoza draka sa už z veľkej vzdialenosti ligotal vysoká kopa, ktorá sa určite skladala zo samých drahokamov, šperkov a mešcov plných zlata. Určite bude o chvíľu Cipherove. Teda aspoň si to myslel. Od nedočkavosti už z približne desať metrovej vzdialenosti volal:
„Dráčik, priprav sa na smrť!” reval, drak sa ani neunúval odpovedať a keď Cipher pribehol bližšie, vychrlil obrovskú masu ohňa, ktorá by snáď zabila aj démona. Zasiahla Ciphera takou silou, že ho zhodila z nôh a odletel niekoľko metrov dozadu. Zacítil mučivú bolesť na hlave, pokúšal sa vstať, ale nedarilo sa mu to. Bolo to, akoby ho jeho nohy nechceli poslúchať. Po chvíli to vzdal, zatváral viečka, ktoré boli zrazu neuveriteľne ťažké a poddával sa smrti. Posledné, čo v ten deň videl, bola fialová šmuha na okraji jeho rozostreného zorného poľa.

Zobúdzal sa na akomsi tvrdom podklade. Hlava ho bolela, ako keby mu do nej niekto dlhý čas neprestajne udieral tupým palcátom, niekto, kto mal nadľudskú silu a plne ju využil. Otvoril oči a rozmazaný zrak sa mu postupne pomaly začal zaostrovať. Nad sebou uvidel čierny, pravdepodobne kamenný strop, na ktorom visel luster a osvetľoval miestnosť jasom niekoľkých malých sviečok. Aj drakobijcove myšlienky začínali nachádzať svoju niť a on si pomaly uvedomoval čo sa stalo.
Prudko sa posadil. Kde to vlastne je? Čo tu robí? Čo sa stalo s drakom? A hlavne: Čo je s jeho pokladom?
Spoza neho sa ozval tichý, chrapľavý, ale natešený hlas:
„Tak už si sa zobudil. Konečne. Bál som sa, že sa to nestane a budem musieť tvoje telo dať služobníctvu, čo by bola večná škoda, vzhľadom na tvoje činy.” hovoril radostne Xardas a prezeral si Ciphera. Ten nevyzeral veľmi vábne. Tvár mal celú napuchnutú, červenú a oči podliate krvou. Pod nimi mal výrazné fialové kruhy a v malej okrúhlej diere v jeho ľavom ramene bolo vidno obnažené červené mäso. Stôl, na ktorom ležal bol celý pokrytý zaschnutou krvou a démon v tmavom kúte obďaleč ho sledoval s lačným výrazom v tvári. Ľudia boli kedysi démonia prirodzená a navyše obľúbená potrava, ale s príchodom vyvolávania sa ju s trpkosťou odnaučili jesť. No nemohli odolávať svojim prirodzeným inštinktom, inštinktom hlboko zakoreneným odvtedy, čo prvý démon uzrel svetlo sveta rukou jedného z troch bohov a ochutnal mäso prvého bojovníka, čo sa ho pokúsil zniesť z povrchu zemského.
Cipher mal priam tisícky otázok pre muža, ktorý mu pravdepodobne zachránil život a nemohol odolať, aby ich naňho hneď nevychrlil, ale podarilo sa mu to a začal pekne po poriadku.
„Si to ty, nekromant Xardas?” pýtal sa namáhavo, lebo nemal síl nazvyš.
„Áno, som to ja.” odpovedal nekromant, stojaci pri stole a pokynul mu, aby ešte kládol ďalšie otázky. Potom prešiel do kresla pár krokov za ním, pohodlne sa usadil a prepletajúc si prsty čakal.
„Kde som to?”
„V jednej z mojich veží v Horníckom údolí, bývalej Kolónií, ako iste dobre vieš.”
„A... ako si ma zachránil? Čo sa stalo?” chripel Cipher.
„Tvoj boj sa nevydaril. Prišiel som práve včas, aby som povolal jedného z mojich služobníkov a teleportoval nás do mojej veže, musel som ťa zachrániť. Bohužiaľ, moc Oka nemôže byť obnovená, drakovo telo už určite hnije a srdce je nepoužiteľné. Iba ak by sa zase stretli predstavitelia troch božstiev a obnovili ho, ale o tom pochybujem. A okrem toho myslím, že tebe bude Oko na nič. Usudzujem tak podľa tvojich slov pri minulom stretnutí. Mimochodom, prečo si neprotestoval proti smrti tvojho spoločníka Roda?”
„Bol som v šoku, ale nechápem. Bolo to nutné?” pýtal sa zmorene Cipher a Xardas len prikývol. Drakobijec s tým nebol spokojný, dožadoval sa predsa vysvetlenia smrti priateľa...
„Veď on by to nepovedal žiadnej živej duši, odniesol by si to do hrobu...”
„A takto si odnesie len fialovú guľu. Okrem toho – nebola to až taká škoda. Bol to značný primitív, ktorý by to vykecal prvému človeku, čo stretne, videl som do budúcnosti. A preto som sa ho rozhodol odstrániť z cesty nášho vtedajšieho plánu.”
Cipher jednoducho prikývol, aj keď s tým nesúhlasil a zliezol dolu zo stola. Opäť si ponaťahoval končatiny a bližšie sa porozhliadol po miestnosti. Udivovalo ho, ako môže niekto žiť v takom neustálom šere a chlade. Nevšimol si však lačného démona v tmavom kúte, ktorý sa naňho v okamihu nevrhol len preto, že ho spútavalo mocné kúzlo jeho – k nemu krutého – pána. Démon nechápal svoj osud, nechápal prečo sa nesmie vrhnúť na to chutné, po celej veži rozvoniavajúce, živé mäso, nechápal, prečo k nemu nemôže v stotine sekundy priletieť a rozpárať mu mäkké brucho, brucho teraz zahalené len do sivých kusov látky, ktoré spolu držia len vďaka nitkám mágie, mágie jeho, démonovej vlastnej. Veď by to bolo také ľahké, jeden pohyb, vrodený, nemusel sa ho nikde naučiť, pohyb priľnúci k inštinktom, aké ľudia nemajú, inštinktom s účelom zabíjať a loviť. Inštinktom démoním.
„Kde mám zbroj?” pýtal sa Cipher nepokojne, keď si uvedomil, aké zdrapy má na sebe. Xardas mu hneď vážne odpovedal: „Prepáč, musel som ju zničiť. Len tie zvyšky kúzel mocných dračích šupín ťa udržali nažive. Keby si mal na sebe len nejaké farmárske šaty, tak pravdepodobne by si tam ležal so zlomenými väzmi. Problém je v tom, že keď zbroj až takto zachráni život majiteľa, splní svoj dlh voči vlastníkovi a stratí moc. Neviem čím to je, ale proste to tak býva.” Cipher sa zatváril zmučene. Jeho verná, milá zbroj. Tým, že mu zachránila život, proste umrela.
Opäť začal kuť v hlave plán, lenže ako sa dostať nepozorovane z tejto Beliarom prekliatej, temnej veže? Takej, aká by nahnala strach možno aj samotnému Leemu, čo bol – aspoň podľa Ciphera – nevýslovne statočný muž, bývalý kráľovský generál, neprávom obvinený a hodený za Bariéru, ponechaný na seba samého, vlastne ako každý s podobným údelom.
Xardas ako keby čítal Cipherove myšlienky a o chvíľu mu – na drakobijcove prekvapenie – ponúkal pomoc. Keď už nevyženie zo sveta zlo, tak nech aspoň ostane živý, pomyslel si nekromant a hútal, ako ho dopraviť do hradu, bezpečne a pokiaľ je možné aj bez vedľajších vplyvov mágie teleportačnej, vo svojej podstate neuveriteľne nebezpečnej a nestabilnej. Len on ju dokáže ovládnuť a skrotiť natoľko, aby predišiel nečakaným udalostiam, ako napríklad uviaznutie v časopriestore a podobným nehodám, ktoré sa stávajú ľuďom, ktorí s ňou narábajú nerozvážne a neopatrne.
Zamyslene sa prechádzal po veži a jeho hosť ho netrpezlivo sledoval zachmúrenými, prenikavo čiernymi očami. Xardas dospel k rozhodnutiu. Musí to risknúť, musí ho dopraviť na hrad, aj keby to drakobijcu malo niečo stáť. Z vrecka vyšívaného rúcha vybral malý, sivý kameň s detailným obrázkom veľkolepého kamenného hradu. Podal ho drakobijcovi, ktorý si ho ihneď vzal a pozorne ho skúmal.
„Čo s tým mám akože robiť, hm? Hádzať žabky?” ozval sa Cipher po dlhej odmlke.
„To je teleportačná runa. Použi ju tak, ako ten zvitok. Sústreď sa zo všetkých síl na obraz hradu a v duchu si hovor formulku ´Chcem sa dostať na hrad.´. Mal by si sa ta bezpečne dostať. Priprav sa, že ti tam možno budú klásť otázky. Bol so predsa preč bez stopy skoro tri dni.” odvetil nekromant a poprial mu veľa šťastia.
Cipher stískal v ruke prekvapivo studený kameň, v mysli sa sústredil na obraz hradu a odriekaval v duchu vetu „Chcem sa dostať na hrad.”. Po druhom opakovaní sa stalo niečo neuveriteľné. Cipher sa vzniesol nad zaprášenú podlahu a s puknutím zmizol v stĺpci svetla, podobnom ako nekromant, ale v modrom.
Xardas vytiahol zo skrinky vsadenej v jednej z poličiek zlatú čašu, komplikovaným gestom ju naplnil vodou a zašepkal slová: „Ukáž mi drakobijca Ciphera.”. Na priezračnej hladine sa objavil muž v otrhaných handrách. Rozprával sa s niekoľkými paladinmi, pričom horlivo gestikuloval, vyzerajúc ako pomätený. Xardas sa spokojne usmial a opäť si sadol do pohodlného koženého kresla. Vyvolený je v bezpečí.
Načítám data ...
Nahoru