Cipher sa zobudil, pomaly si ponaťahoval nohy a ťažkopádne vstával z nepohodlnej postele. „To zase bude deň...” zahundral si popod nos a nahlas si vzdychol. Rozhliadol sa okolo seba, či sa nič mimoriadne cez noc nestalo, lenže miestnosť vyzerala tak, ako si v nej v noci líhal. Priestranná, plná takých istých nepohodlných postelí a s veľkou poličkou uprostred. Obliekol sa do svojho odevu, skontroloval si vrecká, ale zistil, že mu nič nezmizlo. Ďakujem Innosovi, pomyslel si a obzeral sa v zrkadle na stene, no jeho tvár tiež vyzerala presne tak isto ako večer. Trojdňové strnisko mu zdobilo bradu a oči, ešte rozospaté čierne oči boli už „nažive”. Pomalým krokom vyšiel cez dvere na dvor.
Dvor na Onarovej farme. Cipher bol totiž jeden zo žoldnierov, ktorých si najal veľkostatkár Onar jednak na svoju ochranu a jednak na ochranu svojej farmy, ktorá mu bola priam všetkým. Onar sa totiž už dávno odtrhol od mesta Khorinis a založil túto farmu v malebnej krajine juho – východu ostrova. Pri farme sa rozkladali široké polia a neďaleko bola tiež Sekobova farma, ktorá musela platiť Onarovi nájomné. Pozemky totiž patrili jemu. Pri jednom poli oproti Sekobovej farme, pri zrube obchodníka Erola, boli schody, ktoré viedli na farmu ďalšieho nájomcu – Bengara, ktorému Onar posielal neuspokojivých pracovníkov.
Cipher pokračoval krížom cez dvor, prešiel okolo kovárne, popri kováčovi Bennetovi a jeho pomocníkovi Hodgesovi.
„Ahoj Bennet,” pozdravil ho len tak mimochodom a prešiel cez prah kuchyne, ktorá stála oproti spálňam. Bola to pomerne veľká miestnosť s množstvom stolíkov a stoličiek. Pri zadnej stene stál malý sporák a pri ňom Thekla. Kuchárka.
„Thekla,” zahrmel už od dverí. „Raňajky!” rozkázal panovačným tónom. Veruže Thekla mala čo robiť aby ho neudrela panvicou po hlave, no ovládla sa. Otočila sa k nemu so sileným úsmevom na naoko veselej tvári.
„Ale, ale Cipher, nemal by si ma nabudúce poprosiť?” povedala, no keď videla takmer zverský výraz na Cipherovej tvári, rozmyslela si to.
„Pravdaže len žartujem. Tu máš moju vychýrenú, sily dodávajúcu polievku.” Cipher podišiel bližšie a Thekla otrčila ruku s miskou. Mala skúsenosti so zúrivými žoldniermi a Cipher dnes veľmi dobrú náladu nemal, no zabudol na jednu vec. Pomaly pil polievku a vtom sa z kovárne ozvalo náhlivé volanie:
„Cipher! Poď sem! Mám pre teba niečo,” kričal Bennetov drsný hlas. „Ale rýchlo.” súril ho. Čo odo mňa môže chcieť? pomyslel si Cipher. Iba ak... Ale nie? Ako len mohol zabudnúť? Plesol sa rukou po čele tak, že by to zvalilo aj mrchožrúta a priam prešprintoval ten krátky úsek k Bennetovi.
„Máš ju?” spýtal sa nedočkavo.
„Áno, konečne ju mám. Ostatným som ju už odovzdal. Nedávno vyrazili. Mal by si sa pohnúť, ak ich chceš dobehnúť, podľa mňa sú už na polceste. Veľmi sa totiž tešia, priam sa vznášajú,” dodal s ironickým úsmevom. To nadšenie očividne nezdieľal. No Cipher áno.
„Nezdržiavaj a daj mi ju, Bennet,” rozkazoval Cipher.
„Ále, ále Cipher najprv si kľakni na kolená a popros,” uškŕňal sa Bennet. No stalo sa niečo, čo nečakal. Cipher si kľakol na kolená, nahodil výraz a la psie oči a „Bennet, prosím, prosím, prosím Bennet. Prepáč, že som bol k tebe kedy zlý. Prosím.” Bennet vyvalil oči.
„Kamoško, ja som len žartoval. Na, len si ju vezmi,” povedal s trochu vystrašeným výrazom a podával mu zbroj. Cipher vstal, zobral si ju a s neskrývaným obdivom si ju prezeral.
„Váu, Bennet, ty si sa prekonal, je úžasná,” chválil. A naozaj. Bola to ona. Drakobijecká zbroj, hnedá, tvrdá, ľahšia ako väčšina zbrojí a v prvom rade taká, akú si ju Cipher noc čo noc vysníval. On a partia žoldnierov sa rozhodla, že pôjdu loviť draky do Horníckeho údolia, bývalej Trestaneckej kolónie. Ešte pred pár týždňami nad ňou bola Magická bariéra, no tá padla a trestanci – medzi nimi aj Cipher – sa rozpŕchli do sveta, konkrétne na hlavnú časť ostrova Khorinis. On a pár ďalších skončilo na farme a ostatní bohvie kde. No potom prišli na ostrov paladini a poslali jednotky ťažiť rudu do Horníckeho údolia. Hovorí sa, že sú v obkľúčení orkami. Orkovia sú krvilačné beštie, to vie aj malé decko. Sú veľmi nebezpeční a paladini si s nimi nevedia poradiť. Vraj sú totálne zúfalí. Nech už to je akokoľvek, Cipher a ostatní tam idú. Hovoria si „drakobijci”. Väčšinu tam ťahá najmä bohatstvo, čo sa Cipher dozvedel, no on chce najmä vidieť – a poraziť – draky.
„Hej Bennet, nemáš tu aj nejaký slušný meč? Zišiel by sa...” poznamenal Cipher, keď si prezeral zbroj.
„Zvyčajne zbrane nepredávam, no dnes máš šťastie. Ráno som išiel do lesa nazberať bylinky na isté... No proste na zdravotné účely a na zemi som uvidel tohto krásavca.” Bennet mu ukazoval nádherný meč. Zlatom zdobená rukoväť, čepeľ dlhá možno aj meter, krásne ostrá a lesklá. Pri rukoväti boli dva ostne. Proste sa k Cipherovi náramne hodil.
„Fíha, Bennet, ten je krásny. Kde myslíš, že je teraz majiteľ?” pýtal sa Cipher, keď si opásal meč.
„Pravdepodobne ho už obžierajú krysokrty. Videl som ich tam hádam aj päť po kope, no vyhol som sa im. Tie beštie vedia poriadne zavariť. No nepozeraj tak na mňa. Je to pravda,” podráždene dodal Bennet, keď naňho Cipher neveriacky pozrel.
„Bennet, prisahám na Adanosa, ty si niekedy veľmi čudný. Ešte čudnejší, ako pred tým, než si sa vrátil z väzenia,” konštatoval. Bennet bol totiž pred niekoľkým dňami zavretý vo väzení v meste Khorinis. Samozrejme, bol nevinný. Oslobodil ho – a zároveň samozrejme odhalil pravdu – bezmenný domobranec. S týmto domobrancom sa stretol pár asi tri týždne po páde bariéry. Dotyční mu zabezpečil dobré tržby. Vždy od neho totiž kupoval surovú oceľ, vraj z nej ková a predáva meče nejakému kováčovi v meste. Potom sa vyparil, vraj do Horníckeho údolia a dokonca sa vrátil – živý! To sa často nevidí, aby sa niekto z tadiaľ vrátil nažive. A tak ho pred pár dňami Bezmenný oslobodil z väzenia a potom sa – už ako paladin – vrátil, aby mu Bennet poďakoval. Samozrejme, neodišiel naprázdno, kováč mu daroval amulet. Našiel ho v lese. Vraj sa po ňom človek cíti vitálnejší. Kováč to vyskúšal, je to pravda. Cítil sa úžasne, ale Bezmenný ho zjavne bude potrebovať viac.
Po rozhovore s Bennetom si Cipher obliekol zbroj. Vyzerá v nej bohovsky, pomyslela si neďaleko stojaca predavačka – Onarova dcéra. No a bola to pravda. Pomerne tesná zbroj mu obopínala svaly a opticky ich zväčšovala. Úžasný pohľad. Cipher sa poprechádzal a zbroj mu dobre sedela. Zabehal si, trochu si zacvičil s mečom a vypil si trochu ginu. Všetko sa mu robilo pohodlne a tak usúdil, že sa asi pôjde „rozlúčiť” a vyrazí. Vykročil napravo k hlavnej budove, zľahka vybehol hore schodmi a ocitol sa v hale.
Stál tam len Khaled, predavač zbraní. Miestnosť to bola veľká, no nevyužitá. Pri dverách, ktorými vošiel, stálo len niekoľko skriniek. Na druhom konci haly boli dvoje schody. Jedni viedli napravo, druhé naľavo. Na poschodí boli totiž spálne, spálne Onara a jeho ženy a spálne významných žoldnierov. Jeho hlas je síce pri prijímaní nového žoldniera dôležitý, no Cipher medzi nich nikdy nepatril a ani nikdy pravdepodobne patriť nebude. Napravo od Ciphera boli dvere do miestnosti, kde cez deň prebýva Lee a naľavo miestnosť, kde sedáva Onar. A práve k tomu mal Cipher namierené. Vošiel. Všetky oči v miestnosti – toť oči Wasiliho – správcu budovy, oči dvoch farmárov a Onarove – sa naňho upriamili.
„Chcel som len niečo povedať...” začal Cipher.
„A čo?” vyštekol naňho veľkostatkár.
„Odchádzam do Horníckeho údolia loviť draky, len aby si vedel. Možno sa nevrátim,” oznamoval Cipher. No Onar hneď zareagoval:
„A načo by si mi bol? Ehm... Platím žoldnierom, nie nejakým retardovaným lovcom drakov, čo sú už vopred odsúdený na smrť. No nie počas lovu drakov. Už po ceste k Priesmyku zahyniete, áno. Ty, ty vyzeráš, ty nezabiješ ani poľného škodcu. Pche, draky. Ani neexistujú,” vyprskol Onar. „A strať sa mi z očí...” zreval naňho. Cipher sa otočil na päte a odchádzal. No na prahu dverí ešte zvolal:
„Uvidíš, vrátim sa ako hrdina.” A vykročil do dverí oproti. Lee naňho pozrel a pomaly povedal:
„Počul som, že ideš loviť draky. Je to pravda?”.
„Áno, vcelku sa teším.” odpovedal a poobzeral sa po miestnosti a zrazu si uvedomil jednu vec. Možno to tu vidí naposledy, no aj tak sa mu niečo zdalo čudné. Posledné dni tu stále trčal Gorn a užieral zásoby.
„Kde je Gorn?” spýtal sa.
„Išiel loviť draky. No poviem ti to, čo som povedal jemu. Dávaj si pozor a veľa šťastia,” poprial mu Lee.
Cipher prikývol, a odišiel. Vyšiel z budovy, otočil sa, obzrel si ju, vzdychol si a s poludňajším slnkom nad hlavou vykročil po ceste s jediným cieľom: Dostať sa do Horníckeho údolia a uloviť toľko drakov, koľko zvládne.