Kráčal už pár minút, no mohlo to byť aj viac. Nemal pojem o čase. Slnko pražilo a on bol naobliekaný v zbroji z dračích šupín a nevedel, ako skončí. Teraz sa mu zdal nápad, že pôjde loviť draky úplne sprostý. Áno, najlepšie by bolo vrátiť sa na farmu, zožať hanbu a trpieť výsmech a sklamanie. Lepšie než sa upiecť zaživa.
On – drakobijec a nevie nájsť ani len Priesmyk do Horníckeho údolia, kde sú draky. Je hanbou svojho cechu – vie to. Keby sa len objavila malá iskrička nádeje... Ako by bol len rád. Kráčal ešte pár sekúnd, skoro uvarený a ešte k tomu smädný.
„Nápoja sa nedotknem,” povedal si a zaťal zuby. Nie, nesmie si minúť zásoby, kto vie, čo bude, keď nájde priesmyk. No tu zrazu – smerová šípka. Cipher podišiel bližšie a tvár sa mu rozjasnila, keď si prečítal nápis: Do kolónie.
„Vedel som, že to bude niekde tu,” nahlas rozmýšľal a s úsmevom na tvári pokračoval po ceste. Zdalo sa, že až kým nedorazí ku bráne, nebude mať žiadne problémy. No len čo prešiel pár krokov, vyskytla sa náhla komplikácia. Číhavec! Číhavci sú mrzké tvory, žijúce po celom Khorinise pri riekach a jazerách. Podobajú sa na veľké žlté jašterice, lenže stoja na štyroch vysokých, vystretých, dlhých nohách.
Cipher si všimol číhavca až vo chvíli, keď sa k nemu blížil.
„Uf, tak na tebe si to mám trénovať, ty prerastená jašterica?!” zahundral si, no pevne uchopil zdobenú rukoväť svojho nového, dlhého, jednoručného meča a vytasil ho z puzdra.
Číhavec bol čím ďalej, tým bližšie a chrčal. Cipher čakal v priam majstrovskom postoji. Meč držal čepeľou dole, bol napnutý ako struna a snažil sa spomenúť, ako to v Kolónií robil, no nedarilo sa mu. V Kolónií sa istý čas totiž živil lovom číhavcov a predával ich pazúry za výhodné ceny. Síce nevedel, na čo komu budú, ale nugety to vynášalo. Nugety magickej rudy boli kedysi v Kolónií hlavný platidlom a teraz tu majú obrovskú cenu. Niektorí by za nuget boli ochotní aj zabiť človeka.
Ten zver už bol len pol metra od Ciphera. Drakobijec bol pripravený kedykoľvek uskočiť pred ostrými pazúrmi. Zrazu číhavec padol mŕtvy. Z kríkov sa vynoril lovec. Mal na sebe farmárske šaty a v ruke držal prekrásny, dlhý luk. Tetiva síce napnutá nebola, ale aj napriek tomu sa tváril ostražito.
„Nespravil ti nič?” spýtal sa lovec Ciphera. „Vedia byť dosť nepríjemní, keď ich neodstrelíš z diaľky. Čo tu vlastne robíš? Tu sa veľmi často nikto nezatúla. Mimochodom, ten čo ti práve zachránil život sa volá Gaan. Smiem vedieť ako sa volá zachránený?” opýtal sa Gaan.
„Nijako. Nie som zachránený, poradil by som si s ním aj sám. Ale som Cipher, drakobijec,” odpovedal chladne Cipher.
„No keď myslíš ´drakobijec´...” s neskrývaným úškrnom odvetil Gaan.
„Bavíš sa? Drakobijci sú najlepší bojovníci, akých svet nosil. Na rozdiel od paladinov,´svätých bojovníkov,” ironicky hovoril Cipher. „Uznávajú len to čo chcú, nie to čo musia. A lovíme draky, čo sú oproti tomu tie ôsmi – nohé červíky v bani, hm? Ešte ti je niečo smiešne na drakobijcoch?” dokončil a spýtavo pozrel na Gaana.
„Dobre, dobre. Nič som nepovedal, ´drakobijec,” zasa sa uškŕňal Gaan.
„Ešte raz to povieš čo i len s náznakom irónie, tak ti ten tvoj farmársky zadok rozkopem tak, že tu budeš ležať vedľa toho číhavca ešte dlho,” vyhrážal sa Cipher.
„Dobre, dobre chceš mi ešte niečo povedať?”
„Áno, kde je vchod do Priesmyku?”
„Ideš po tejto cestičke, rovno a dorazíš k bráne. No pozor, hnijú tam telá dvoch mŕtvych paladinov, a pekne smrdia, tak bacha. Mimochodom, nie si prvý, čo sa to pýtal. Pred asi dvoma hodinami tu išla tlupa chlapíkov s takými istými brneniami a tiež sa pýtala na cestu,” vysvetlil Gaan.
„Vážne? To boli moji kolegovia, hm. Ďakujem za pomoc,” poďakoval sa Cipher a išiel ďalej. Z poza neho sa však ozvalo:
„Rado sa stalo, ´drakobijec.”.
Cipher sa obzrel a uvidel, ako sa Gaan vyškiera. No to nemal robiť. Ciphera to tak dopálilo, že sa neudržal. Vytasil meč rýchlosťou blesku a jediným dlhým skokom bol pri Gaanovi. Ten len nahlúplo otvoril ústa a ani sa nebránil. Cipher ho chladnokrvne bodol do brucha a okolie už bolo postriekané Gaanovou krvou. Ten sa na zemi zvíjal od bolesti a Cipher nadvihol meč, chystal sa ho doraziť.
„Nie... Nie... Prosím, mrzí.... ma... to...” ozvalo sa zo zeme.
„To ma nezaujíma,” Cipher si ho nohou obrátil na chrbát a zabodol ho do hrude. Vytryskla krv a Gaan už dodýchal.
„Tak tá akrobacia predsa len bola na niečo dobrá,” sucho skonštatoval Cipher pozerajúc sa na Gaanovu mŕtvolu. Sklonil sa a prezeral si Gaanov obsah vreciek.
„Hm... Toto by sa mi zišlo...” Bol to mešec zlata. Našiel taktiež nejaký list. Bol však pevne zapečatený. Skúšal ho roztvoriť rukami, no nedarilo sa mu to. Nakoniec to vyriešil tak, že mečom pečať odrezal, ale zažil sklamanie. V liste stálo len:

Tam, kde furt. Máme nového. A teraz!

Vatras

Keď si ho prečítal, nahlas skonštatoval: „Kravina... Prisahám, že keď prežijem draky, začnem sa o to zaujímať a zistím, kto je to ten Vatras,” sľúbil sám sebe Cipher a pokračoval v prehľadávaní obsahu vreciek. Našiel poriadnu kopu šípov a privlastnil si taktiež jeho luk.
„Je úžasný...” zhodnotil a nasadil si ho. Sedel mu ako uliaty. Vybral sa po ceste k bráne a len tak cvične, za pochodu zastrelil párik mrchožrútov. Aspoň budem mať mäso, pomyslel si a pokračoval. Zanedlho dorazil k bráne a uvidel hnijúce mŕtvoly paladinov.
„Tak ten sviniar neklamal,” zahundral, opatrne otvoril dvere a pritom sa snažil nevdychovať ten smrad. Priesmyk vyzeral pokojne, no zdanie môže klamať, ako tak uvažoval. Opatrne vykročil, vytasil meč, ešte lesklý od Gaanovej krvi, a keď naňho nič nezaútočilo, zrýchlil tempo.
Prešiel už hodný kus cesty a popritom minul mŕtvoly dvoch vlkov, keď tu zrazu začul vzdialené „Hugačača, hugačača...” Nevedel, čo to má byť, tak pokračoval ďalej. Zrazu sa naňho vyrútil veľký, statný ork. Mal mrzkú, znetvorenú tvár, bol sivohnedý, veľmi mohutný, celý chlpatý, okolo bedier a pása mal obviazanú červenú šatku a v ruke držal obrovskú, zhrdzavenú sekeru. Napriahol sa, no Cipher útok so zjavnou ľahkosťou zablokoval, sekol orka do nohy a ten zreval od bolesti a skackal na jednej nohe. Ork uskočil dozadu a Cipher sa k nemu priblížil dlhým skokom a sekol mu aj do druhej nohy. Skoro mu ju odsekol, krv sa z nej rinula potokmi. Ork klesol na kolená a Cipher mu chladnokrvne odťal hlavu, no svoju vlastnú odvrátil, aby ten krvavý kúpeľ nevidel. Ten ork mal zjave nejakú chorobu, keď tak krvácal, zamýšľal sa Cipher.
„Tadiaľ cesta nevedie...” uvažoval. Vracal sa naspäť a obzeral sa vedľa seba, či nezbadá nejakú odbočku. A veru zbadal. Bola síce dosť tmavá, ale stojí za pokus. Vytasil meč a vošiel dnu. Ohmatával steny, a tak vyšiel bezpečne z jaskyne. Pár krokov od neho bol kamenný, oblúkový most. Opatrne po ňom prešiel a uvidel vchod do bane. Pozrel sa bližšie a vedľa vchodu ležala kostra. Trochu ho to vystrašilo, no potom sa trochu pookrial pri myšlienke, že to bol zrejme nejaký paladin, alebo podobná háveď, čo nevie bojovať.
Prešiel cez baňu a vyšiel na otvorené priestranstvo, no to, čo videl mu vyrazilo dych. Celá krajina bola zdevastovaná a celá obloha bola pokrytá oblakmi, ako keby tu už nikdy nemalo zasvietiť slnko. Celá oblasť mala deprimujúcu auru a Cipher klesol na kolená.
„Ach, čo sa to tu stalo? Moja Kolónia. Počujete niekto? Je MOJA. ČO STE S ŇOU ZROBILI, VY ORKOVIA, ČI PALADINI, ČI KTO TU STE, HM? ZABIJEM VÁS!” kričal, no nikto sa neozval. Pomyslel si, že takto tu nemôže zostať večne a navyše kdesi v diaľke počul známe „Hugačača!” No tak pomaly, ťažkopádne vstal a pobral sa dolu kopcom, dúfajúc, že tam naňho nečaká nič hrozné.