Život drakobijců

Přehled povídky

Autor

Kristi

Diskuse

zde

Hodnocení

1,27 | 11x | Vaše: -
Hodnocení uloženo.
Chyba při ukládání.

Seznam dílů

3.díl - Pozostatky krásy

Kráčal dole kopcom, nevediac, čo naňho čaká. Pár metrov pred sebou zrazu uvidel nejaké postavy pri táboráku. Boli dosť mohutné a on ich nedokázal identifikovať. Priateľ, či nepriateľ? Spomalil, začal sa zakrádať a skryl sa za strom. Bližšie sa im pozrel a zrazu.... Záblesk poznania! V duchu sa zaradoval.
„Gorn, Rod, tak rád vás vidím!” kričal už z diaľky. Ostatní vyvalili oči.
„Cipher, tak si tu. Začínali sme sa o teba báť. Kde si tak dlho bol?” opýtal sa Rod, keď Cipher podišiel, či skôr pobehol bližšie a tvár mu zasa žiarila. Rod sa tiež tváril nadšene. Mal pomerne oblú, bielu tvár a fúzy, inak bol skoro holohlavý.
„Trochu dlhší príbeh. Nevedel som nájsť Priesmyk. Čo vám je také smiešne?” hovoril vyčítavo, keď sa niektorí drakobijci začali váľať od smiechu. Nepoznal ich, no neboli mu veľmi sympatickí. Potom pokračoval:
„Tak, išiel som k Bennetovi. Trochu ma zdržali jeho kecy, veď viete aký je niekedy čudný. Potom som vyrazil z farmy. Približne na poludnie. Svietilo slnko a ja som zabudol, kde je ten Priesmyk. Dorazil som k nejakej malej krčme, myslím, že sa volá ´Mŕtva harpija´, či tak nejako. Predo mnou sa z ničoho nič objavil číhavec. Už som sa ho chystal zabiť, no predbehol ma nejaký lovec, myslím že sa volal Gaan, či tak nejako. Spýtal som sa ho na Priesmyk, no bol ku mne drzý, tak som ho odkrágľoval. Mal pri sebe tento list. Neviete čo to znamená?” vysvetľoval im a pritom im ukázal list od toho Vatrasa, či ako sa to volal.
„Hm... To som už niekde počul. Myslím, že sa o ňom zhovárali Lee s Cordom. Neviem to presne, práve som raňajkoval a popritom som si leštil sekeru. Neviem, či som dobre počul, ale myslím, že má niečo s Adanosom a vodou. A ešte s nejakým kruhom, či prsteňom, alebo náhrdelníkom, či s čím,” celkom nečakane sa ozval Gorn. Gorn bol mohutný čenoch, tvár mal hranatú, mal čierne vlasy, hustú bradu a na chrbte mu trónila jeho sekera, ktorú bral za svoju družku. Cipher šokovane otvoril ústa. Skoro každý si myslel, že Gornove vedomosti sú len v rovine boja, jeho sekery, jedla a jeho kamošov.
„Fakt prisahám, že keď toto prežijem, zistím to,” zastrájal sa Cipher.
„Len aby... Tak ale to nie je celý príbeh, či nie?” očakával pokračovanie Rod a popritom si prepletal prsty.
„Ale nie, neboj, Tak som obral toho Gaana o prachy, luk, šípy a list a išiel som. Cestou som si ulovil večeru a došiel som ku bránke. Otvoril som ju, prešiel som kus cesty, ale napadol ma ork. Zabil som ho, no nechcel som sa stretnúť aj s ďalšími, tak som sa obrátil a narazil som na tú opustenú baňu, prešiel som cez most, ďalšiu baňu a bol som tu. Trošku ma šokovalo, čo som uvidel, no pokračoval som a stretol som vás. A to je celé,” dokončil Cipher, usadil sa na zem a čakal, či jeho priatelia (ak sa tak vôbec dajú nazvať) zareagujú.
„Mal si to pestré, no ani mi sme nemali na ružiach ustlané. Tiež sme narazili na tú tlupu orkov. S Hokurnom, Godarom a Biffom sme sa stretli približne pri Priesmyku. Nevidel som, že by im Bennet robil zbroje, ale vraj áno. Boli s nami Sylvio, Bullco aj istí Feros a Jan, ale tí sa asi pred hodinou vytratili a už sme ich nevideli. Úprimne povedané, Sylvia som mal už posledné dni plné zuby, aj keď Leeho ideológiu rád nemám,” zdôveril sa Rod, pričom Gorn potichu zavrčal. Potom Rod hovoril ďalej.
„Odídeme najskôr zajtra. Pôjdeš s nami?”
„A kde máte namierené?”
„Vraj tu je nejaký hrad, kde sú teraz paladini. Tak ja najskôr tam.”
„Že vraj...” podráždene zahundral Gorn. Prednedávnom sa z tadiaľ totiž vrátil. Bol tam uväznený, no ako to teraz už býva zvykom, vyslobodil ho bezmenný domobranec, jeho starý známy. Na Khorinis pricestoval aj s Miltenom, mágom ohňa, ďalším starým známym.
„Počuj, Gorn, čo vlastne vieš o tom domobrancovi, čo ťa vyslobodil. Ten, čo mi vrátil trávu. Zdal sa mi povedomý... Nebol on v Kolónií? Nie je to ten, čo vyslobodil ľudí z Bariéry?” pýtal sa Cipher.
„Áno, to je presne on. Keď ešte existoval Nový Tábor, tak som spolu s ním získal naspäť Slobodnú baňu od tých Gomezových bábiek. Pamätáš si?” Gorn dohovoril a zaškrípal zubami.
„Živo,” potvrdil Cipher.
Vybral si z vrecka ten list od Vatrasa a začal ho študovať. Nebolo to veľmi zaujímavé, ale aspoň nemusel robiť nič namáhavé. Po tej strastiplnej ceste bol už dosť unavený a vyraziť aspoň niekam by podľa neho mohol až ráno. Po hodnej chvíli našiel na liste malý dodatok na druhej strane. Ledva ho prečítal, taký bol drobunký:
P.S. Chce ísť do Jarkhendaru a rýchlo!

„Eh... To musí byť nejaká blbosť, Jarkhendar neexistuje,” zamumlal si sám pre seba.
„Čo si to hovoril?” ozval sa Gorn s ústami plnými šunky, práve ju zapíjajúc pivom.
„Nič. Len som na liste od toho vodníka objavil dodatok. Niečo o nejakom Jarkhendare, či akej onej. To je určite nejaká šibnutá volovina.”
„Ach ty musíš vždy po niečom pátrať. Nechceš si radšej vypiť? Daj si,” ponúkol ho a hodil mu bielu fľašku. Cipher ju obratne chytil a prezrel si etiketu.
„Biely rum? Odkiaľ ho máš, ty darebák?” žartovne nadhodil.
„S Miltenom sme došli do mesta akýsi Baltram či Beltram ho predával. Fľaška po dvadsať zlatých a keďže Milten mal so sebou dva rovnaké magické šutre, runa sa to myslím volá, tak jeden predal a keďže som chcel piť, tak mi dve fľašky kúpil. Jednoduché ako facka. Keďže je mág, tak naňho každý pritom obchode divne pozeral, ale či mágovia nevyrábajú víno? Potom som išiel na farmu a on do toho svojho kostola.” Gorn bol vždy nenažraný a nenapitý.
V ten večer sa v tábore ozývalo hlasité chrápanie. Všetci spali, len Cipher nie. Rozmýšľal, ako dopadne. Bol to vôbec dobrý nápad? Teraz si nebol vôbec istý. Posledné dni sa tešil len na toto, ale uvedomil si, že vlastne nevedia ani to, kde tie draky sú. Zdalo sa mu to úbohé, rovnako ako vtedy, keď nevedel nájsť cestu k Priesmyku. Dúfal, že prežije aspoň cestu k hradu. Čaká naňho posmrtný život? Ešte dlho nevedel zaspať, no keď sa mu to podarilo, mal čudné sny, sny o nahom Gornovi. Zrejme pod vplyvom vypitého rumu.
Ráno sa zobudil na to, že sa nad ním skláňa Gorn, tento krát oblečený a s obrovskou kušou na chrbte. Cipher sa zľakol a posunul sa o niekoľko centimetrov od Gorna. Ten si to nebral osobne, všetci mu už roky hovorili, že mu hrozne smrdí z huby, len sa pousmial a potľapkal ho po chrbte.
„Vstávaj, lenivec, vyrážame.” povedal veselo a popiskujúc si prešiel zobudiť Roda, ktorý ešte stále chrápal. Ten sa na nie príliš šetrný budíček (Gorn ním z celej sily zatriasol) ihneď prebudil a tiež sa o kúsok posunul, no nie z Cipherovho dôvodu. Gornovi vážne smrdelo z úst. Cipher sa trhane postavil a ponaťahoval sa. Dnes vyrážajú, to zas bude. Ktovie, koľko orkov ich po ceste čaká?! Zdvihol meč zo zeme a prezrel si ho. Bol presne taký istý, ako večer. Zdvihol hlavu a v diaľke videl miznúť troch drakobijcov, ktorí boli zrejme Godar, Hokurn a Biff. Uvidí ich vôbec niekedy? Zrazu si vlastne uvedomil, že je poriadne hladný, tak si z kapsy vytiahol kus mäsa a prešiel pár krokov k ohňu, kde si ho lačne opekal.
Nechutilo veľmi dobre, no aspoň niečo, ako si pomyslel. Vtom Gorn zavelil: „Odchádzame!” a skupinka troch lovcov drakov sa vybrala dole kopcom, lemovaná z jednej strany skalami a z druhej síce menším, no relatívne ostrým okrajom chodníka, pod ktorým hlasno hučal prúd dravej rieky a pri ktorom sa vlnil drevený plot, ktorý sa síce už pomaly rozpadával, ale snáď by svoju funkciu ešte mal plniť. Zrazu prišli na miesto, kde sa plot končil a keď otočili hlavy doľava, uvideli uprostred ostrovček a na ňom skupinku asi štyroch číhavcov.
„Postarám sa o to.” vyhlásil Gorn pokojne sa usmievajúc a naozaj, uchopil kušu do ruky, vytiahol ju, nasadil šípku a vystrelil. Prvý číhavec zasiahnutý priamo do hlavy s chrčaním padol a okolo neho sa vytvoril malý ostrovček modrastej krvi. Ostatní sa pričaptali k nemu a začali ho obžierať.
„Fúj, sú nechutní, pozrite na nich, asi sa povraciam.” poznamenal Rod a keď naňho Cipher pozrel, naozaj sa zdal akýsi zelený. Znechutene ustúpil, aby to neschytal a pozeral sa, či Gorn trafí. A Gorn zasa zamieril a trafil. Ďalší padol a o chvíľu ležali všetci číhavci svorne vedľa seba a skoro celý ostrovček bol už modrý od tej krvi. Všetci traja zamierili do vody a o chvíľu sa už brodili.
„Asi nezvládneme stovku orkov, že nie?” zvolal Gorn, ktorý bol hodný kus pred nimi.
„Toto je jediná cesta?” pýtal sa Rod, ktorý bol ešte stále zelený.
„Ak nechceš aby ťa roztrhali na kusy... Vy len pekne poďte za mnou a keď budeme na pevnine, tak len bežte, OK?”
„OK.” naraz odpovedali Rod a Cipher. Zrazu sa Gorn prestal brodiť a začal trochu neohrabane plávať v smere prúdu rieky a Cipher a Rodom sa vybrali za ním, hoci trochu elegantnejšie. Chvíľu plávali, no potom zrazu:
„Dvaja číhavci na ľavo boku, nechajte ich na mňa!” reval Gorn, aby ho bolo v hučiacom prúde počuť. A tak sa aj stalo. Rod a Cipher prestali na chvíľu plávať a sledovali, ako si Gorn s párikom poradí. No nebolo sa treba báť, lebo len čo sa Gorn mohol brodiť, vytasil sekeru a hor sa do nich. V tomto bol majster – jedného zrazil na zem dobre miereným úderom do hlavy a druhý o chvíľu ležal na zemi s preseknutým chrbtom.
„Učte sa odo mňa, chlapci. Takto sa to robí.” a zasa prešiel do vody a plával. O chvíľu vystúpil na brehu a dal im jasné inštrukcie, ako sa dostať do hradu:
„Len choďte cez les a na konci zabočte doprava. Nemalo by tam byť veľa potvor, keď tu prechádzali Godar s Hokurnom a Biffom a možno aj Feros a Jan. Ja pôjdem za starým známym, Gestathom. Možno sa ešte stretneme. Lovu zdar! Majte sa.” zahrmel Gorn a otočil sa, že pôjde preč, no vtom sa z poza neho ozval Rodov hlas:
„Gorn, počkaj, musím ti niečo povedať.” Gorn sa otočil a videl, že Rod má ešte otvorené ústa a hľadí naňho s obavami v očiach.
„Dávaj si pozor.” zahlásil Rod a v tej chvíli sa Cipher hodil na zem a rozrehotal sa. Dokonca aj Gorn sa jemne pousmial. „Jasné, budem.” a tento krát sa naozaj otočil a odkráčal. Cipher sa ešte stále na zemi rehotal a cez slzy smiechu náhle skonštatoval:
„Rod, čo je s tebou? Ešte žiadny drakobijec v histórií ľudstva snáď druhému nepovedal, aby si dával pozor. Maximálne tak ´veľa šťastia´ . Už aj ty si nejaký čudný...”
„Sklapni.”
„OK, Rodík.” miernil sa Cipher a pomaly sa prestával smiať, spomenul si, prečo tu vlastne sú a s obavami hľadel na les. „Mali by sme ísť. Čím skôr budeme v hrade, tým lepšie.”
„Tak vyrazme.” súhlasil „Rodík” a tak sa stalo. Chvíľu išli cez les, na konci zabočili doľava, vyšli na otvorené priestranstvo a to, čo uvideli Cipherovi na chvíľu vzalo reč. Nikdy nemal Starý Tábor rád, no to, čo videl mu trhalo srdce. Hrad bol obhoretý a značne poškodený. Veľmi sa nepodobal tomu veľkolepému stredu Kolónie, čo poznal. A navyše, pred hradom sa potulovali stovky orkov, no nie len bojovníkov, ako ten ktorého prednedávnom porazil, ale aj iných. Vraj si hovorili „elita” a nemali len to bedrové rúško. Celé telo im pokrývala modrá zbroj, tvrdá ako oceľ. Navyše, sekeru nahradil Orkský vojenský meč, ostrý ako britva. S tými sa neradno zahrávať a Cipher s Rodom to tiež vedeli.
„Ideme?” ustráchane sa spýtal Rod. Cipher asi sekundu rozmýšľal, pričom si nervózne klopkal prstami o nohu a potom odvetil:
„Áno, len chvíľku počkaj, vymyslím, ako sa ta dostaneme.” a obzeral sa okolo seba, no odrazu si niečo všimol. Neveril, že bol taký slepý a neuvidel to hneď. V stene hradu bol zaborený veľký objekt, presnejšie obliehací stroj – orkské baranidlo! Skrsol mu v hlave plán.
„Fajn, ´Rodík´, priprav sa. Keď narátam do troch a poviem teraz, obidvaja vyrazíme a vylezieme hore tým baranidlom do hradu. Dobre?” hovoril šeptom.
„Dobre, súhlasím.” rovnako šeptom odpovedal Rod.
„Tak sa priprav. Jeden, dva, tri, TERÁÁÁÁÁZ!” a obaja vyleteli ako strunky. Ozvalo sa rinčanie kovu, ale oni sa neobzerali, no vedeli, že to sú orkské zbrane. Dokonca sa Rodovi o chrbát obtrelo niečo žeravé, ale on tomu nevenovali pozornosť. Nakoniec dorazili k baranidlu, prvý vyliezol Rod a za ním Cipher. Obidvaja vyskákali po kamenných stupienkoch a rozhliadli sa okolo seba. Z nádvoria (ktoré ešte vlastne stále nádvorím je) sa stalo cvičisko paladinov. Vľavo od nich bola strážna veža a kúsok za ňou bývalý Kláštor mágov ohňa. Za ním bola široká hlavná budova a oproti nej ubytovne. Pri ubytovniach stála kováreň a na druhej strane nádvoria bolo vidno len vysoké hradby a v nich vsadenú hlavnú bránu. Uprostred bolo vyvýšené miesto a na ňom kopa krabíc. Kúsok od Ciphera a Roda bolo ohnisko a pri ňom párik zhovárajúcich sa paladinov. Celé miesto vyžarovalo temnú, neveselú auru.
„Nepáči sa mi tu.” fňukal Rod.
„Sklapni, je to zrejme jediné obývané miesto a pravdepodobne tu aj vedia, kde sú draky.” netrpezlivo mu vysvetlil Cipher tónom, z ktorého bolo poznať, že Rod mu nemá odporovať. Pomaly sa obzrel okolo seba, prešiel pár krokov a usadil sa medzi párik zhovárajúcich sa paladinov, ktorí síce neboli nadšení, no nemali pripomienky a ani ho z tadiaľ nevyhnali, zatiaľ čo on sa začal otupene zízať do ohňa.
Načítám data ...
Nahoru